Báseň pre mňa nikdy nebola útechou, ani riešením, ani únikom. Nepomohla mi, neoslobodila ma, nezachránila ma. Ale ani som to od nej neočakávala, ani nežiadala. (...) Dobro je zabúdaným atribútom nielen poézie. Zúfalo nám chýba v živote – odkiaľ by sa potom vzalo v literatúre? Sú v nás toľké ťaživé smútky a viny a nemožno o nich nepísať. Tým viac, že o dobrote sa nedá hovoriť, ani v živote, ani na papieri. (...) Poézia predsa nie je stav sveta, ale spôsob vnímania. Nárek nad jej absenciou sa po generácie opakuje. Chyba je skôr v nás, než v zdanlivo nepoetických časoch. Vnímať poéziu však znamená obnažiť si srdce a vystaviť ho ďalšiemu utrpeniu. (...) Nebolo by lepšie, keby som namiesto veršovania opatrovala chorých alebo piekla chlieb? (...) Je toto moje pravé povolanie v tomto ubolenom svete? (...) A moja vernosť poézii je možno len výrazom neschopnosti urobiť proti bolesti na zemi niečo účinnejšie.
Pra(v)divosť slova: Nad čím premýšľa a na čom pracuje Anna Ondrejková. In: Knižná revue, roč. XXI, 2. 3. 2011, č. 5, s. 11.
