Anna Ondrejková photo 4

Anna Ondrejková

28. 4. 1954
Liptovský Mikuláš
Žáner:
esej, literárna veda, poézia, próza

Komplexná charakteristika

Počas troch desaťročí Anna Ondrejková stupňuje svoj ideál „estetiky ticha“, keďže minimom slov dokáže vyjadriť aj najsilnejšie pocity. Hoci pochádza z Liptova, rodisko jej neposkytlo prírodný námet, ako viacerým básnickým rodákom (M. Rúfus, I. Laučík), ale skôr možnosť nerušene hľadať vlastné inšpirácie. V posledných rokoch sú medzi nimi dôležité poetkine skúsenosti z vlastných vystúpení v ochotníckom divadelnom súbore. Krajina poézie Anny Ondrejkovej je odvodená zo sveta ľudových piesní, balád a rozprávok. V prvých dvoch zbierkach Kým trvá pieseň (1975) a Snežná nevesta (1978) poetka štylizuje balady o obetiach vojnových hrôz, ale aj o osudoch súčasných žien. Okrem toho zobrazuje smrť ženskej postavy v rituáli tanca, ktorým sa v ľudových príbehoch trestá priestupok voči morálke. Ondrejkovej subjekt – „dievčina“ však trpí bez previnenia, akoby osudovo. V zlomovej Plánke (1984) začína priamejšie hovoriť o sebe. Predstavuje sa v podobe baladickej bytosti zakliatej do stromu, ráňanej a bezbrannej. Ani fantazijný priestor rozprávok nie je pre ňu útočiskom. Prevteľuje sa do postáv rusalky alebo malej morskej panny, ktoré nepatria ani do sveta fantastiky, ani do sveta ľudí. Takmer po desaťročí sa Ondrejková vracia do literatúry zbierkou Sneh alebo Smutná jabloň plná nedozretých pávov (1993). Pod zdanlivo vecnejším povrchom ešte naliehavejšie pulzuje pocit nezrelosti. V Plánke vznikal priam romantický konflikt medzi vonkajším a vnútorným svetom. Neskôr v Ondrejkovej básňach pribúda triezve poznanie, ale bolestivé napätie tým len vzrastá. Zrejme preto „žena“ ustrnula bez pohybu v podobách obsekanej, schnúcej jablone a vtáka bez krídel. Reflektuje sa ako vyhostená spomedzi ľudí, hoci v skutočnosti veľmi potrebuje druhého človeka. Rozprávkovosť a piesňovosť ustupujú. Uvoľňujú miesto starobylejšiemu typu folklóru – zaklínaniam, v ktorých poetka predstavuje ľúbostný vzťah s partnerom ako absurdné vzájomné zraňovanie. A. Ondrejková rozvíja líniu prírodno-magickej poézie, a tak nadväzuje na predchádzajúcu tvorbu slovenských autoriek, ktorá vychádza z prapodstaty folklóru. Ideálom „piesne, čistej ako dážď“, má blízko k M. Haľamovej. Ondrejkovej sebazobrazenie v plánke a jabloni, ale aj súboj s básňou zasa pripomínajú tvorbu L. Vadkerti-Gavorníkovej. Poetkina hrdinka sa často prihovára k básni ako k svojej partnerke i protivníčke, s ktorou je neoddeliteľne spätá, ale neraz ju pociťuje ako bremeno. Stará sa o ňu, no báseň sa jej vzďaľuje, ba dokonca sa obracia proti nej. Obava z deštruktívnej sily slov priamo odkazuje na absurdné hry srbského básnika V. Popu. Anna Ondrejková má teda zmysel pre magickú silu slova i hudby a nadväzuje na poetiku symbolizmu. Spomenutý fakt akoby potvrdzoval to, čo tvrdí americká slavistka N. L. Rudinski, ktorá nachádzala u viacerých slovenských spisovateliek 19. a 20. storočia tradicionalizmus prírodnej imaginácie: M. Haľamovú napríklad začleňuje do tradície „ženy ako mýtického a cyklického symbolu Slovenska a Slovanstva“. Okrem toho však značná časť Ondrejkovej výpovede vystihuje najsúčasnejšie pocity ľudí, ktorí sú nespokojní s tým, čo zatiaľ prežili, ale uvedomujú si, že začať nanovo je už neskoro. V bibliofílii Nespavosť (1994) sa dištancuje od nádeje, ktorá zbytočne nakazí človeka optimizmom a zároveň sa zmieruje so svojím životom. Nastupujú čisté záznamy bez slovies, pričom poetka si vystačí len s elementárnymi motívmi ohňa, kameňa či krídla. Ondrejková ešte zreteľnejšie než predtým prezentuje úprimnosť a krehkosť prostredníctvom svojho spontánneho lyrického zdroja. Začínala rozsiahlejšími príbehovými skladbami, aby prešla k miniatúrnym básničkám, v ktorých sa voľný verš niekedy skracuje na slovo, ba dokonca na slabiku. Obraz martýrstva nadobúda v cykle Skoromed, skorokrv (1998) svojráznu scenériu s detailami krížovej cesty i Elsinoru, dejiska známej Shakespearovej drámy. Nejde už o prírodný, ale o umelejší scénický priestor. Tematizáciou otázok ľudského bytia akoby sa stierali hranice medzi divadlom a reálnym životom. V jednej z miniatúr – dejstiev sa predstavuje Gertrúda v protirečivej úlohe dánskej kráľovnej, Hamletovej matky. V Ondrejkovej chápaní sa zdôrazňuje jej „zatratenosť“ pre nevedomú účasť na zločine, ale aj trýzeň pri spoznaní krutej pravdy. Poetka inscenuje dvojicu blízkych ľudí, neoddeliteľných v dobrom ani v zlom. Tradičné poetické rekvizity sa premieňajú na poškodené (ako spálený mesiac) a prosté záznamy prechádzajú do fantastiky s prvkami surreálnej bizarnosti. Vo všetkých Ondrejkovej knižkách sa objavujú drastické zábery na krv a ranu, ktoré prenikajú do prízračných vízií exteriéru. Sú výrazom rozbitej ilúzie harmonických medziľudských vzťahov. Napriek tomu autorka vyzýva obetovať sa, odpúšťať si a nebáť sa vziať na seba údel toho druhého. V tomto predsavzatí pokračuje v ďalšom zo svojich cyklov, ktorý nesie názov Izolda. Listy Tristanovi. Básnická tvorba má u Anny Ondrejkovej dôležité etické poslanie. V poslednom čase poetka smeruje k duchovnému stavu čistoty, aký môže existovať len pred rozčlenením sveta na protiklady. Predstavuje svojskú podobu introvertnej čírej lyriky v slovenskej poézii 20. storočia.

Andrea Bokníková