Tak sa mi vidí, že s Ondrejkovou vstúpila do slovenskej poézie nesmierna umelecká zodpovednosť, a to práve v časoch záplavy prázdnych slov nemála mladých veršotepcov. A vstúpila sem svojím mocným pocitom lásky, jej čistoty a hĺbky. Jej subjektívne pocitové úlomky, ich priemety do akýchsi nadýchnutých, lakonicky úsporných aforistických tvarov, to sú samotné kryhy reality.
Michal Bartko
Pieseň, ktorá má zmysel (možno životne dôležitý zmysel) pre svojho autora, ešte nemusí mať nijaký zmysel pre čitateľa, ak autor pozabudne, že by ňou mal oslovovať nie jediného adresáta, ale všetkých. Túto zásadu si zrejme uvedomila vo svojich dvoch doterajších zbierkach (Kým trvá pieseň, 1975 a Snežná nevesta, 1978) Anna Ondrejková, ktorá prichádzala do poézie akoby nesmelo, alebo dokonca s obavou, či jej tichý hlas dôjde k sluchu niekoho iného. No tým, čo dosiaľ Ondrejková napísala, presvedčila čitateľov (a zväčša aj recenzentov), že jej básnický hlas nebol zbytočný: vedel vzbudiť dôveru v opravdivý talent tejto autorky a stihol sa aj v mnohohlasnej vrave mladej poézie presadiť svojím osobitným zafarbením a intonačnou čistotou. Ondrejková dozaista nikdy nebude písať veľa básní, ale jej hlas by sa už z polyfónie našej poézie nemal stratiť.
Stanislav Šmatlák
V jej Snežnej neveste baladickosť nielenže pretrváva v rovine témy, t. j. v konkrétnom historickom čase a priestore, ale sa prehlbuje a rozširuje na celú oblasť autorkinej lyriky. Poukazuje to na katarzný typ autorského subjektu. Autorka sa poza baladickosť, a to či už historickú alebo inú, usiluje vyrovnať sa so svojou vlastnou životnou situáciou. Pritom je veľmi dôležité, že Ondrejkovej lyrický subjekt sa nezmieta v bolestínskom smútku a pesimizme, že neprepadá pseudoromantickej dezilúzii, ale že toto všetko prekonáva postojom, ktorý by sme mohli nazvať aj aktívnou obranou. (...) Do toho všetkého sa pritom zapája aj spodný tón subjektívnej disonancie, priezračne čistý, ale zároveň celkom zreteľne vyjadrujúci nenaplnenosť života. Z nej, z tejto nenaplnenosti, vyviera do ideového základu Ondrejkovej poézie aj nanajvýš sympatická črta, ktorú by sme mohli nazvať programovým altruizmom.
Pavol Plutko
Pre Ondrejkovú je dôležitá odpoveď, či je schopná žiť ďalej a na koho a čo sa môže spoľahnúť. Ondrejková tak využíva obidva potenciály poézie – úroveň gnósis a úroveň ontós. Definovanie nanovo je súčasťou psychohygieny, no zároveň má význam aj ako definovanie pozície samého seba. Potrebujeme predsa poznať, či nás vlastná ruka neoklame, keď ju budeme používať a či nás srdce podrží, keď sa sklameme (už natoľko nezáleží či v sebe alebo aj v iných, oboje bolí). Kniha Skoromed skorokrv prináša aj viacero zmien, ktoré vyplynuli z prirodzeného vývoja. Okrem tradičných gramatických osôb ja-my (my – všetci a my – ja a ty) sa autorka v básnickej zbierke častejšie pohybuje na osi ja-ty-my, pričom práve kategória ty skrýva čosi z autorky, čosi z človeka a čosi z anjelskej bytosti. Kategória ty v sebe obsahuje aj nedôveru. Ondrejková je príliš citlivá na blízkosť a dôveryhodnosť vecí. Ak vlastná ruka môže sklamať, ako veriť inému človeku s neviditeľnými úmyslami. (...) Vychádzajúc z obsahovej náplne Ondrejkovej zbierok, je kompozícia "básne na pokračovanie" vyjadrením uzavretého plynutia, paralelného s plynutím života.
Ján Gavur
