Špecifikum Balážovej tvorby spočíva v zobrazovaných témach, v ich autentickosti na základe autorových osobných zážitkov a skúseností alebo jeho kontaktov s osobnosťami slovenského verejného života, ktorých sa daná problematika priamo dotýkala. Bez ohľadu na časovú rovinu príbehov, či ide o príbehy zo súčasnosti alebo zobrazujúce našu minulosť, jeho diela explicitne pomenúvajú zlo, negatívne javy v spoločnosti, prinášajú obraz doby a ľudí, ktorí sa pohybujú v podmienkach aktuálneho politického režimu na okraji spoločnosti v ostrom kontraste s predstaviteľmi moci. Vytvoril celú plejádu postáv bojujúcich o svoju existenciu a miesto v spoločnosti, ktoré vytvárajú pohľad na jednotlivé dejinné etapy 20. a 21. storočia z pozície obyčajného človeka, a zároveň sú akýmsi negatívnym, často tragickým zrkadlom doby.
Baláž sa svojím debutom Bohovia ročných období (1971) vyprofiloval ako slovenský románopisec tematizujúci závažnú spoločenskú problematiku a už touto prvotinou sa kvalitatívne priblížil k autorom európskeho a svetového formátu ako Franz Kafka, James Joyce, Ernest Hemingway či Albert Camus. Dielo však bolo zošrotované z dôvodu autentického príbehu muža, ktorý prežil osemnásť rokov v gulagu na Sibíri. Autor sa následne ocitol na zozname zakázaných autorov a román bol v pôvodnej, nezmenenej podobe publikovaný až o 32 rokov neskôr (2003). Napriek časovému odstupu stále vyznieva ako autentická výpoveď o mladej generácii tej doby. Ďalší román mu vyšiel až v roku 1977 pod názvom Sen pivníc s tematikou Slovenského národného povstania a posledného obdobia druhej svetovej vojny. Poukazuje najmä na fašistickú beštialitu voči obyvateľom malej podhorskej dedinky (Cigeľ) aj voči povstalcom. Pri príprave románu v roku 1974 spolupracoval s Cigľanmi, svedkami vojnových udalostí, študoval zápisky v obecnej kronike z tohto obdobia o prepade obce a odvlečení jej obyvateľov do pivníc gestapa v Heimannovských domoch v Prievidzi. Aj nasledujúci román Tiene minulosti z roku 1978 zobrazuje vážnu spoločenskú problematiku na Slovensku v rokoch 1947 – 1948, počas ktorých sa odohráva zápas o politický charakter krajiny.
Dva z jeho románov spred roku 1989 sa dočkali aj filmového spracovania, a to romány s ekologickou tematikou Skleníková Venuša (1980) a Tu musíš žiť (1983). V Skleníkovej Venuši sú zobrazené pomery v chemickej továrni v Novákoch. Príbeh poukazuje na dôležitosť odhodlanosti mladého vedca, ktorý zistil, že chemický závod má negatívny vplyv na životné prostredie v blízkej dedine. V románe Tu musíš žiť bolo prostredie nováckej fabriky nahradené bratislavskou Dimitrovkou.
Čitateľsky najúspešnejším dielom Antona Baláža je román o prevýchove prostitútok z bratislavskej Vydrice Tábor padlých žien (1993). V roku 2017 vyšlo už štvrté vydanie a román bol preložený do viacerých európskych jazykov (český, anglický, srbský, chorvátsky, bulharský). V roku 1997 bol sfilmovaný v réžii Laca Halamu. Román Tábor padlých žien groteskným spôsobom podáva tematiku snahy socialistického zriadenia prevychovať pracovníčky najstaršieho remesla na uvedomelé občianky. Zároveň sa dotýka okrajovo aj židovskej tematiky, ktorá sa neskôr stala nosnou témou jeho próz a literatúry faktu. Dominantným motívom v románe, v súvislosti so zobrazovanou tematikou prostitúcie, je motív nahoty, pričom nahota je vykreslená ako prirodzená vlastnosť internovaných prostitútok. Anton Baláž dokáže majstrovsky pracovať so slovom – opisuje nahotu a erotické scény umelecko-estetickým spôsobom, aby sa recipientovi nejavili vulgárne. Tematika prostitúcie v bratislavskej Vydrici sa nachádza aj v literatúre faktu Hriešna Vydrica (2007). Táto kniha je autorovým prvým a veľmi úspešným pokusom o literatúru faktu. Pri písaní vychádzal, rovnako ako v prípade románu Tábor padlých žien, z archívnych dokumentov o experimente prevýchovy prostitútok z Vydrice, ktoré boli uložené v Štátnom ústrednom archíve. Kým román je beletristickým zobrazením tejto tematiky, literatúra faktu je výsledkom niekoľkoročného štúdia týchto dokumentov a zbierania osobných svedectiev.
Špecifikom Balážových diel s historickou tematikou je akcentovanie tých dejinných udalostí, ktoré sú pre slovenského čitateľa málo známe, resp. opisuje životné osudy svojich reálnych (pre slovenskú čitateľskú verejnosť menej známych) hrdinov v časoch ich existenciálneho zápasu so spoločenskými alebo osobnými problémami. Jánovi Lajčiakovi venoval životopisný román Prehovor, Ezechiel (2012). Román Povedz slovo čisté (2017) sa zaoberá poslednými rokmi života Štefana Krčméryho, ktoré strávil v psychiatrickej liečebni v Pezinku. V literatúre faktu Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhých nocí. Rozhovory s Rudolfom Dobiášom (2014) sa venuje neľahkému životu tohto slovenského spisovateľa. Kniha je písaná formou rozhovoru medzi Antonom Balážom a Rudolfom Dobiášom, pričom zobrazuje osud spisovateľa, ktorého mladý život bol poznačený dlhoročným väzením v pracovných táboroch v Jáchymove a Příbrame na základe vykonštruovaného procesu proti skupine vyvíjajúcej protištátnu činnosť. Udalosťami z roku 1968 sa zaoberá v diele Len jedna jar (2013). V románe vychádza z vlastných zážitkov študenta vysokej školy v Bratislave v období prvotnej eufórie, nádeje a následných sklamaní po auguste 1968. Reakciou na obdobie socializmu sú aj poviedkové romány s prvkami grotesknosti a fantastického vnímania reality Hijó, kone Stalinove! (1992) a Kronika šťastných zajtrajškov (1997) z prostredia dedinského človeka a prírodnej mytológie. Posledné roky socialistického režimu zachytil v súbore desiatich noviel Chirurgický dekameron (1989), ktoré vyznieva ako spoločenská kritika o medziľudských vzťahoch predstaviteľov rôznych spoločenských vrstiev.
Významnou súčasťou jeho diel s historickou tematikou sú osudy slovenského židovstva v prvých povojnových rokoch, najmä po roku 1948 v podmienkach rodiaceho sa československého socialistického zriadenia. Židovskú tematiku, ktorej sa venoval od 60. rokov zobrazil faktograficky aj beletristicky. V roku 2010 vychádza jeho literatúra faktu Transporty nádeje, v ktorej sa primárne venoval tzv. veľkej židovskej aliji, teda emigrácii Židov z územia Československa do Izraela O desať rokov skôr však už vydáva prvý román s touto problematikou Krajina zabudnutia (2000), ktorý sa neskôr stal súčasťou knihy Portréty prežitia (2014). Román je okrem vykreslenia povojnovej situácie slovenského židovstva obrazom existenciálnych problémov, s ktorými sa rasovo prenasledovaní museli po prežitých hrôzach šoa vysporiadať. V retrospektíve sa vracia do obdobia konečného riešenia židovskej otázky a obraz koncentračných táborov ilustruje na základe reálnych autentických zážitkov dvoch židovských sestier, Pavly a Eugénie Schreiberových (Pavla bola matkou Balážovho spolužiaka na univerzite, Martina Rodana, ktorý v súčasnosti pôsobí ako vedecký pracovník na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme). V Portrétoch prežitia sa okrem spomínaného románu nachádzajú aj dve poviedky, Trhlina a Šimon Pútnik. Kým poviedka Šimon Pútnik vyšla v rámci tejto knihy po prvýkrát, Trhlina bola už predtým publikovaná v antológii slovenskej literatúry s tematikou židovstva a holokaustu Božia ulička (1998), ktorú zostavil Milan Richter. Okrem toho bola v rozšírenej verzii aj súčasťou poviedkového románu Hijó, kone Stalinove!. V oboch poviedkach dokázal na základe opisu minulosti vyjadriť idey pretrvávajúceho, gradujúceho antisemitizmu, obavy z nepoučiteľnosti ľudstva z chýb minulosti. Tematika židovstva sa dostala aj do jeho rozhlasovej tvorby (Trhlina, Oživovanie a Ofélia nie je mŕtva). Jeho najnovšia kniha so židovskou tematikou je literatúra faktu Dva slovenské osudy. Špitzer – Mach (2019), ktorá je rozprávaním o osobnej skúsenosti autora s dvoma protipólnymi postavami slovenskej minulosti, slovenského Žida (židovského Slováka) Juraja Špitzera a ministra vnútra vojnového slovenského štátu Alexandra Macha.
Okrem historických tém však Baláž píše aj romány zo súčasnosti. Dôkazom toho je Nežná volavka z roku 2004. Dej románu sa odohráva v súčasnej Bratislave a dotýka sa tabuizovanej témy drogovej závislosti mládeže. Na príbehu a vzájomnom prelínaní sa životných osudov troch hlavných protagonistov autor predostiera akýsi všeobecný pohľad na Bratislavu, ale aj na celú krajinu, v ktorej sa ľuďom naskytli nové možnosti slobody. Zachytáva však aj odvrátenú stranu novej doby, a to chudobu, zločin, drogovú závislosť a existenčné zápasy. Tematicky sa zameriava na najnižšie vrstvy spoločnosti, vykresľuje ich každodenný boj, pričom nie vždy sa do tejto situácie dostali vlastnou vinou.
Monika Adamická, 2021
