Anton Baláž v týchto troch svojich prózach umeleckou metódou otvára tému, ktorá je v slovenskej literatúre, pokiaľ neberieme do úvahy diela o atraktívnej a tragédiou navždy poznamenanej problematike holokauastu, skutočne bielym, nepoznaným miestom. A zďaleka sa to netýka iba problematiky židovského obyvateľstva na Slovensku či v iných krajinách. Veď proces takzvaného sociálneho inžinierstva, za ktorým sa vždy skrýva násilie, bol a je v našich, európskych a svetových dejinách v 20. storočia a už aj v prvých dvoch decéniách 21. storočia až desivý. Z tohto širšieho aspektu je posolstvo Balážovej knihy veľmi nepríjemne aktuálny.
Ivan Kamenec
Z výstúpenia o knihe Portréty prežitia na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov v Bratislave 20. 5. 2015
Možno povedať, že v slovenskej literatúre niet románu, ktorý by tak podrobne zachytil a vybudoval svet židovského obyvateľstva počnúc históriou (spomína sa rabín Chatam Sofer a miesto jeho hrobky prekryté za socializmu betónom, ktoré je dodnes druhým pútnickým miestom Židov po Múre nárekov), tradíciou, ktorú ortodoxní, t. j. veriaci Židia dodržujú a ktorá tu obsahuje nielen popis zvykov, ale aj jedál a oblečenia, s pomenovaním jednotlivých častí jedla a odevu v hebrejčine, ďalej cez postavenie mužov a žien v tradičnej, prísnej hierarchii prejavujúcej sa aj v členení priestoru synagóg, až po vysvetlenia jednotlivých významov, Talmudu a knihy Zohar či zvraty hovorovej reči. Ani jeden židovský autor v slovenskej literatúre takéto priblíženie židovského sveta nepodal. Pritom neutrpel príbeh, ktorý, ako to už u Baláža býva, má svoje napätie až do konca.
Tristné, no fascinujúco umelecky zvládnuté je vrstvenie násilia človeka proti človeku, strašné a zároveň dojemné scény v neutíchajúcich spomienkach hlavných protagonistov románu, ktorých sa nevedia zbaviť. Kľúčový je tu paradoxne pocit viny u Miriam zato, že ako jediná z rodiny prežila genocídu, u Kalinu zato, že šikanovaný domnienkami vrchnosti, poslal do transportu (nota bene posledného!) svoju rodinu a teraz výčitky utápa vo víne a hľadá vetvičku myrty, ktorou by sa prehrabal do Svätej zeme, na svoju poslednú cestu. Násilie, vysídľovanie a presídľovanie počas vojny, ale aj v už mierových časoch, mimo vojnových pomerov, stíhanie a sledovanie štátnou mocou, kontroly na hraniciach, starosť o utečencov, legálna, a predsa tajná...
Mária Bátorová
Z výstúpenia o knihe Portréty prežitia na stretnutí členov Klubu nezávislých spisovateľov v Bratislave 20. 5. 2015
Koncom 60. rokov mladí prozaici chceli byť nielen kritickí, ale aj moderní a využívali rozličné postupy už dlhšie udomácnené v európskej či svetovej literatúre 20. storočia, od Kafku cez Joyca, Hemingwaya či Camusa až po francúzsky nový román a absurdnú drámu. Prvý, hoci dosť vonkajškovo, uvádzal moderné postupy do slovenskej prózy Alfonz Bednár. Opravdivejšie, hoci tiež nie vždy vnútorne nevyhnutne, sa do obrody slovenskej prózy pustili mladí autori, medzi nimi aj Anton Baláž.
Vladimír Petrík
Baláž nie je radostný, harmonizujúci autor. Aj humor sa mu mení na škľabivú grotesku. Slovenská dedina po druhej svetovej vojne sa predstavuje v obraze inšpirovanom márquezovským magickým realizmom: nie iba vonkajškovo, svetom neoficiálnej kultúry, svetom povier, ľudí všelijako poznačených, ale aj závažnosťou problémov. Jeho obraz je expresívny, ale vďaka tomu verne sprítomňuje čas kampaní – od kultu osobnosti cez združstevňovanie až ku konsolidačnému obdobiu.
Ivan Kusý
Živel robotníckeho prostredia a cti u Baláža súvisí s jeho vlastným životopisom a jeho životnou filozofiou. Balážovo videnie reálií a detailov, ovzdušia a jazyka, atmosféry a konkrétnej problematiky je presné a tento fakt spôsobuje, že z tohto podložia vie vyťažiť maximum a je autentický v popise i vo výklade skutočnosti. Dôverná znalosť prostredia v jeho románoch spôsobila, že filozofia autora, vychádzajúca z tohto podkladu je pôvodná, premyslená a čistá, čo zafarbuje celé ovzdušie jeho románov a robí ich čitateľsky pútavým a umelecky hodnotným.
Ján Števček
Baláž je aj v románe Nežná volavka majstrovský rozprávač. Plasticky skicuje prostredie, diferencovane vyhraňuje znaky typov jednotlivých postáv, necháva prenikať rôzne cudzie prostredia – rakúskych turistov, svet Ameriky a Balkánu. Mapuje domáce prostredie a genézu postavenia jednotlivých, aj vedľajších postáv s celkom konkrétnymi osudmi. Vytvoril fascinujúci dokument doby, realistické svedectvo plné empatie a apelatívne zároveň.
Mária Bátorová
V prevažnej časti tvorby je Anton Baláž románopisec. V prvých dielach nadviazal na tradíciu spoločenského románu. Dominuje v nich rozprávačstvo súbežne sa odvíjajúcich príbehov a zložité kompozičné striedanie sa prostredí a časových pásiem. Pri vytváraní románových postáv Baláž preukázal charakterizačnú schopnosť, fabulačnú invenciu, kompozičnú vynaliezavosť, ale rovnako aj schopnosť a odvahu pomenovať spoločenské zlo doby.
Eva Faithová
