Prvý väčší preklad, ktorý mal aj ohlas, urobil Jacek Bukowski z Poľska, kde mi odvtedy vďaka nemu už vyšli tri knihy. Niekedy v roku 2006 sa ozval telefonicky, ešte na pevnú linku. Hovorí: Tu Jacek Bukowski, som najlepší poľský prekladateľ a budem prekladať „Bally“, „bo to najlepší slovenský autor“. Hovoril viac-menej po slovensky, ale ja som to pokladal za poľštinu. A že príde o týždeň do Nových Zámkov a zo tri dni bude u mňa bývať. A naozaj prišiel a bolo to fantastické. Vymyslel to tak, že zobral 3-4 knihy a urobil výber. Ja som sa tomu výberu mohol čudovať, ale nie doň kecať. Knižka mala úspech, bolo dosť recenzií, aj analytickejšie, zaujímavejšie, podnetnejšie ako na Slovensku, ktovie prečo, asi sa mi to iba zdalo, lebo som im veľmi nerozumel. Teraz Jacek chystá ďalšiu knihu, výber veľmi krátkych poviedok. Koncept vymyslel on
(2016)
...v poslednom čase sa to trochu mení, tajomstiev a šifier akoby ubúdalo. Ktovie, či je to dobre. Lapidárne povedané, vo Veľkej láske nie je žiadne veľké tajomstvo. Asi sa mi žiadalo konečne osloviť nových čitateľov, čo neznamená, že nechcem zároveň osloviť aj tých doterajších. Vďačím im za veľa, nechcem ich stratiť, no najmä by som nerád stratil seba samého, určitú kontinuitu, vnútornú súvislosť a koherentnosť, len pristupujem k písaniu trochu inak, výsledkom by mala byť väčšia prehľadnosť, nebodaj väčší „čitateľský komfort“, aj keď rozhodne nie prvoplánovosť bez ďalších rozmerov či presahov.
(2015)
O knihe Veľká láska:
"Úporne som sa sa snažil, aby bola kniha nadčasová, preto v nej chýba ďalší 150 strán, ktoré sa mi zdali málo nadčasové."
"Moja fantázia spočíva v tom, že občas sa mi podarí spojiť nepsojiteľné."
(In: Knižná revue, roč. XXV, 23. 9. 2015, č. 19, s. 10.)
O poviedke Oko:
"Obávam sa, že všetko v nej je pravda..."
(-r-: Zápisky z festivalu. In: Knižná revue, roč. XXIII, 29. 5. 2013, č. 11, s. 2.)
Leptokaria je naďalej. Leptokaria naďalej nie je pre každého. Ani táto moja, ani tá v Grécku. Leptokariu som viackrát napísal, zakaždým ináč, a potom, keď bola po prvý raz vydaná, aj viackrát prečítal, zakaždým ináč. Dnes to už nechám všetko tak, ako bolo. Odstránilo sa iba zopár jazykových či gramatických chýb. Na to, aby som čosi zásadne zmenil, by bol potrebný odstup. Ale kdeže je tu odstup? Žijem tak, ako som žil, cítim tak, ako som cítil, cítim sa tak, ako som sa cítil, myslím tak, ako som myslel. Dalo sa to predpokladať. Čo sa dalo predpokladať, to sa aj stalo – nestalo sa nič. Ani so mnou, ani s Leptokariou. A predsa čosi by sa našlo: po celej knihe sú v texte poroztrusované rôzne narážky, týkajúce sa bolesti zubov či chorých ďasien, čeľustí a podobne – medzičasom sa začala komplikovaná liečba. Liečba psychiky sa nezačala, vraj ešte nie je akútne potrebná. Máš ho vidieť! Že nie je potrebná. Nuž ale píšem ďalej, dovolili mi. Tak vznikli aj dva nové textíky, Dvojice a Na posedení s pätnástkou. Sú v Leptokarii. Kto nevládze, nech nečíta. Kto vládze, nech si prečíta.
----------
BALLA: Krátka reakcia na portrét (E.Krčméryová: Portrét RAK-a: Balla). In: RAK, roč. VI, 2001, č. 3, s. 81 – 83.
