Balla

8. 5. 1967
Nové Zámky
Pseudonym:
Balla
Vlastné meno:
Vladimír Balla

Napísali o autorovi

Ide o ponory do sveta najhbšej existenciálnej intimity, sveta úzkosti, osamelosti, strachu z bytia v priestore plnom absurdity a vonkajšieho nepriateľstva. Hoci názov Leptokaria implikuje štítivosť a hnus kožnej choroby, meno ostrova v Grécku – ako sa oznamuje v rovnomennej poviedke – možno vnímať aj ako istú priestorovú ohraničenosť vlastného neurotického bytia, prenesene možno aj v strednej Európe, kdesi pri brehoch Ipľa. Balla sa prejavuje ako rozprávač so zmyslom pre príbeh, jeho veta je plná dynamizmu a napätia. Charakteristickou črtou pre túto knihu je intertextualita, náhle zmeny rozprávačskej optiky, presuny medzi tzv. literárnym a mimoliterárnym, spájanie a prelínanie sa hodnotovo i štylisticky rozdielnych výpovedí. Napriek neustálym strihom, prechodom medzi vážnosťou, absurdnosťou – niekedy až v podobe nezmyselnej komickosti – filozofujúcim hĺbaním a jemnou poetickosťou – v strede autorského záujmu stále ostáva vnútro človeka, zmietaného pochybnosťami a neistotou.

Eva Jenčíková

    

Chladne spustenou rukou odsunúť - steblo? dieťa? krajinu? – slovom, detail, a načisto rozptýlene a nedbalo a úzkostlivo presne zaznamenávať, čo sa s nimi deje, akí sú a ku komu. O odstupe od sveta, ktorý si tak starostlivo pestujeme, napokon, zdá sa, vieme len my; svet nás zachytáva ako vlak, priesvitným a slepým koncovým svetlom, navíjaným ako obväz. Ballove postavy stoja, idú, mlčia, ležia, nedotýkajú sa, nikdy sa neminú; v presných polohách si nachádzajú svoje súkromné miesta; ako jeho slová, ako živým kovom napnuté vety, ako jeho texty.

Viera Prokešová

Balla je hudobník. Akoby sme sluchom zachytávali lahodné tóny zladených slov, ktoré plynú v prirodzenom toku jazyka, prúdiaceho vedomia. Motívy sa vynárajú z tohto plynulého prúdu raz prevládajúce, inokedy vedľajšie, zápasia spolu, objavujú sa nečakane, keď ich čitateľ neočakáva, ale zapadajú do zreteľného vnútorného rytmu poviedky. Balla ozdobuje ticho, tára. A je ho radosť počúvať, lebo aj Kant už povedal, že sme to my sami, kto predpisuje svetu jeho formy.

Jela Krajčovičová

Existenciálna úzkosť sa pre Ballu stala alfou a omegou všetkého písania, pitvanie stavov úzkosti, strachov, bolestí a neistôt jedinou literárnou témou. Vystačil si s ňou po celé deväťdesiate roky, pokračuje ďalej. Na svoju i čitateľovu škodu. Balla znova privádza na scénu deprimovaných jedincov, ktorých vlastná predstava o sebe je nanajvýš negatívna. Postavy stoja pred dilemou, ako naplniť svoju existenciu nejakým zmyslom, no schodná cesta sa stále akosi neukazuje. (...) Ballova autorská stratégia je pritom už tradične postavená na zmesi filozofovania, intelektuálskej pózy a ironizovania, s občasným skĺznutím tu k cynizmu, tu k pátosu. Opakuje sa tiež signál smerom k čitateľovi, že autor to má pevne v rukách a iba od neho závisí, že príbeh, ktorý by sa mohol nečakane skončiť, predsa len pokračuje. Ide sa ďalej, aj keď cieľ cesty je neznámy (pre Ballove literárne postavy) a nejasné ostáva aj smerovanie autora. Problémom nie je ani tak formulovanie pocitového sveta negácie a bezvýchodiskovosti, ako skôr banalita poviedok. Sú to variácie „záznamov o bolesti“, s ľahko postrehnuteľnou schémou, toporné vo svojej vykonštruovanosti, fádne kvôli opakovaniu. (...) Balla je príliš uzavretý vo vlastnej autorskej škrupine.

Dana Kršáková

Balla v súbore textov Cudzí pokračuje v línii naznačenej predošlou knihou De la Cruz. Ani nie tak tematicky, ako skôr náladou či akýmsi pocitom zo sveta, v ktorom je v originálnej proporcionalite namixovaný ťaživý sen a nefalšovaný odstupový úsmev. Niektoré poviedky možno čitateľ vyhodnotí ako variácie na témy z De la Cruz, iné zrejme bude vnímať ako skutočné dopovedanie, korigovanie a zostrenie pohľadu, ktoré sú Ballovou autorskou stratégiou. Zostáva verný mnohému z registra svojich obľúbených motívov – postavám dožičí obligátnu osciláciu medzi vedomím „celkovo zúfalo prázdneho života“ a – podľa neho – efemérnou vierou „v možnosť nejakého inakšieho spôsobu existencie“. Štedro dávkuje signifikantný moment „neistoty a strachu“, respektíve „dobre ukrytého večného smútku“. Pokiaľ ide o prácu s literárnymi alúziami, ktoré patria k dôležitým znakom Ballovho písania, rovnocenne znejú tóny fulcanelliovských aj neodmysliteľných kafkovských inšpirácií. V Ballovom prípade ide o viac než strohé použitie citátu vo forme motta. Parafrázuje poetiky – bez podozrenia z epigónstva a s jediným zámerom: akcentovať jednotlivé vrstvy svojej vlastnej, precízne sformulovanej a originálnej autorskej filozofie. (...) Ballovi ide o vybočenie zo schémy. O narušenie stereotypu. Znovu a znovu sa vracia k svojim introvertným postavám, aby postrehy o ich pechorení okorenené existenciálnymi momentmi využil na vybudenie čitateľa k aktivite. Niekedy na to použije krátky kondenzovaný text, inokedy si dovolí rozsiahlejší únik do „extrémnej, absurdnej, polosnovej polohy, dokonca k boju o holé prežitie, čiže k pravej povahe sveta“. Balla je stabilná spisovateľská značka. Stále rovnako sebaironický, stále neľútostne ironický. Potvrdzuje auru autora schopného abstrakcie od každodennej všednosti, ktorej prejavy sú však jednou z najvýraznejších motivácií jeho písania. Ballov „sudcovský“ postoj k ľudským nedokonalostiam je natoľko predimenzovaný, že môže v čitateľovi vyvolať buď principiálne odmietnutie z dôvodu nepochopenia, alebo – v šťastnejšom prípade – porozumenie pre jeho kultivovanú verziu hyperboly. Nezľavuje z mizogýnskych a zdanlivo mizantropických štylizácií, avšak podstatnejšie než úvahy o miere ich autenticity je vypäto etické a humanistické vyznenie v podtexte.

Zuzana Belková