Balla

8. 5. 1967
Nové Zámky
Pseudonym:
Balla
Žáner:
próza, iné
Vlastné meno:
Vladimír Balla
Krajina:
Slovensko
Národnosť:
Slovensko

Napísali o autorovi

 Balla sa prejavuje ako rozprávač so zmyslom pre príbeh, jeho veta je plná dynamizmu a napätia. Charakteristickou črtou pre túto knihu je intertextualita, náhle zmeny rozprávačskej optiky, presuny medzi tzv. literárnym a mimoliterárnym, spájanie a prelínanie sa hodnotovo i štylisticky rozdielnych výpovedí. Napriek neustálym strihom, prechodom medzi vážnosťou, absurdnosťou – niekedy až v podobe nezmyselnej komickosti – filozofujúcim hĺbaním a jemnou poetickosťou – v strede autorského záujmu stále ostáva vnútro človeka, zmietaného pochybnosťami a neistotou.

Eva Jenčíková
 
Chladne spustenou rukou odsunúť - steblo? dieťa? krajinu? – slovom, detail, a načisto rozptýlene a nedbalo a úzkostlivo presne zaznamenávať, čo sa s nimi deje, akí sú a ku komu. O odstupe od sveta, ktorý si tak starostlivo pestujeme, napokon, zdá sa, vieme len my; svet nás zachytáva ako vlak, priesvitným a slepým koncovým svetlom, navíjaným ako obväz. Ballove postavy stoja, idú, mlčia, ležia, nedotýkajú sa, nikdy sa neminú; v presných polohách si nachádzajú svoje súkromné miesta; ako jeho slová, ako živým kovom napnuté vety, ako jeho texty.

Viera Prokešová

Balla je hudobník. Akoby sme sluchom zachytávali lahodné tóny zladených slov, ktoré plynú v prirodzenom toku jazyka, prúdiaceho vedomia. Motívy sa vynárajú z tohto plynulého prúdu raz prevládajúce, inokedy vedľajšie, zápasia spolu, objavujú sa nečakane, keď ich čitateľ neočakáva, ale zapadajú do zreteľného vnútorného rytmu poviedky. Balla ozdobuje ticho, tára. A je ho radosť počúvať, lebo aj Kant už povedal, že sme to my sami, kto predpisuje svetu jeho formy.

Jela Krajčovičová

Balla je stabilná spisovateľská značka. Stále rovnako sebaironický, stále neľútostne ironický. Potvrdzuje auru autora schopného abstrakcie od každodennej všednosti, ktorej prejavy sú však jednou z najvýraznejších motivácií jeho písania. Ballov „sudcovský“ postoj k ľudským nedokonalostiam je natoľko predimenzovaný, že môže v čitateľovi vyvolať buď principiálne odmietnutie z dôvodu nepochopenia, alebo – v šťastnejšom prípade – porozumenie pre jeho kultivovanú verziu hyperboly. Nezľavuje z mizogýnskych a zdanlivo mizantropických štylizácií, avšak podstatnejšie než úvahy o miere ich autenticity je vypäto etické a humanistické vyznenie v podtexte.

Zuzana Belková