Bohuš Bodacz zaujal rozhľadenosťou, širokým záberom i ostrým perom… Máme pred sebou mináčovsky robustného kritika, ktorý do svojich textov vkladá vždy niečo zo seba.
Štefan Moravčík
A aký je vlastne charakter analýz Šikulu a Bodacza, nie spoluautorských, ale každého osobitne zoradených za sebou? Ich analýzy textov sa snúbia s analýzou v kontexte literárnom, generačnom, ale aj v kontexte reálneho sveta, do ktorého napokon samotná kniha prichádza. (…) Ak výber spisovateľov určoval ich vek, treba uviesť, že literárni kritici (…) Bystrík Šikula a Bohuš Bodacz sú z ich generácie. Neobávali sa podať si svojich rovesníkov, teda v povrchnom chápaní istého automatizmu kamarátov. Dnes, keď sa opäť a častejšie stretávame s pozičným alibizmom nehovoriť o veciach problémových, horúco súčasných, lebo sa to môže časom vypomstiť...
Ľubica Suballyová (o knihe Premeny ohňa)
Obaja kritici nepochybne podstupujú riziko. Vo svojich „voľných interpretáciách“ sa podujali v podstate na prieskumnícku úlohu.
Ján Eben (o knihe Premeny ohňa)
Prežívame s autormi dobrodružstvo ich čítania i písania o čítaní, a hoci sa to mnohým nezdá, aj to je istý druh intímnosti, ktorí autori vkladajú do knihy… B. Bodacz je akoby zmierlivejší, hľadí na autora ako na kamaráta, ktorému sa dá odpustiť aj občasný balast, aj pošmyknutie sa vo výstavbe textu. Zato však neodpúšťa nedostatok príbehu, príbeh si Bodacz stráži, vyžaduje a musí ho mať… Inak je celkom fajn, keď možno skonštatovať, že autorov robota zjavne tešila, napriek penzu práce, ktorú si museli naordinovať. Z výsledku dýcha akási prirodzená ľahkosť, ich robota je čítavá a nenásilná. Chce sa mi dodať, že aj objavná.
Roman Kaliský-Hronský (o knihe Skrytá galéria)
Bystrík Šikula a Bohuš Bodacz sa s odvahou pustili do nepreskúmaného terénu mladšej slovenskej literatúry, do terénu, kde ich nikto nečakal s fanfárami, dokonca paradoxne alebo zákonite ani tí, ktorí v ňom mali byť protagonistami. Šírku projektu i odvahu naň potrebnú, ktorú by som vzhľadom na všetky okolnosti nevyhnutne spojené s takouto rizikovou prácou nazval aj literárnokritickým safari, nemožno prehliadnuť a zaslúži si našu pozornosť.
Marian Škotka (o knihách Generačné portréty I a II)
Bodacz priam prekypuje bujným a robustným rozprávačským talentom… Keď sa do jeho knihy pohrúžime, znovu máme až živelnú radosť z čítania, stotožňujeme sa s hrdinom, celkom s ním splývame… Bodacz je bezkonkurenčným majstrom, pokiaľ ide o erotické scény, vie ich tak decentne a elegantne napísať, že každý normálny čitateľ sa s úprimnou vďačnosťou s nimi bez zvyšku stotožňuje. Vie ťažiť rovnako zo ženskej zlomyseľnosti a vypočítavosti ako z mužských komplexov. A pritom je jedinečným ironikom, ktorý správne pochopil, že každá dobrá a pôsobivá irónia nemôže vyvierať z ničoho iného ako práve zo sebairónie.
Ján Lenčo (o knihe Pokoj noci)
Býva zvykom sťažovať sa, že slovenská literatúra sa nečíta. O prozaickom debute Bohuša Bodacza Pokoj noci sa to však iste hovoriť nebude. Známy publicista, recenzista a literárny kritik vstúpil do sveta prózy so šarmantným príklonom k deju, tajomstvu až hororu a ku kafkovskému zobrazovaniu sveta. V najlepších zo siedmich poviedok pritom využíva metódu zneistenia a absurdno-fantastického záveru. Napätie Bodaczovho Pokoja noci pravdepodobne mnohým čitateľom nedá spať (veď práve v noci ožívajú démoni): najprv dovtedy, kým knižku plnú napätia a pokúšania nedočítajú, a potom premýšľajú nad tým, či sme naozaj obklopení toľkým zlom a toľkým tichým desom, ako nás autor presviedča. Bohuš Bodacz zužitkoval svoje teoretické poznatky, ktoré zatiaľ prezentoval iba v literárnokritickej praxi, naozaj skvele.
Ľuboš Svetoň (o knihe Pokoj noci)
Každá z troch próz knihy je v pravom zmysle slova majsterštukom… Bodacz má aj ďalšiu vlastnosť pravého a veľmi dobrého epika. On vie, ba ešte oveľa viac ako vie, on tiež cíti, a to každou tvorivou bunkou, že všetko, čoho sa dotkne, má veľa rôznych možností, a vie si z nich veľmi zodpovedne vybrať. Žasnem nad tým, že recenzenti Bodaczovho debutu si túto jeho vlastnosť nevšimli… Myslím, že v našej literatúre ešte nemáme tak pregnantne sformulovanú mizériu súčasnej mladej slovenskej rodiny, ako to urobil Bodacz… A keďže je nielen poeta par excellence, ale aj poeta natus, ani tu si nedá ujsť príležitosť vysloviť sa aj ku krutej mizérii súčasného literárneho života. A, možno trochu cynické, bezpochyby však veľmi zúfalé východisko z toho všetkého? Útek – ale kam? Bohuš Bodacz to miesto aj presne pomenúva: „Zázračná jaskynka. Prameň života.“
Ján Lenčo (o knihe Strážca tajomstva v krajine bláznov)
Bohuš Bodacz sa vo svojich prózach umelecky prezentuje zväčša dvomi spôsobmi: jeho rozprávanie má buď magický, stajomnený či mysteriózny charakter, alebo sa uberá k pólu popisného, kritického a sociologizujúceho realizmu. Oba spôsoby videnia majú vo svetovej i v našej literatúre svojich majstrovských predchodcov, v tom zmysle si autor vybral vďačné a mohutné pramene vlastnej inšpirácie a tvorivého zobrazenia.
Radoslav Matejov (o knihe Polnočná žena)
Ak hovorím o programovom (satirickom) zveličovaní, Bodacz prekračuje hranicu, pred ktorou v nás vyvoláva súcit, aby nás pobúril. (…) A my vieme, kde hľadať odpoveď na otázku, ktorú si Bodacz kladie nielen medzi riadkami, ale aj expressis verbis: „Čože sa to vlastne stalo roku 89? Niekto zasial, iný žal?“ (…) Mrazivou koncentráciou tragických ľudských osudov a dramatických udalostí na malom priestore, smerujúcom k zobrazeniu odvrátenej tváre súčasnej slovenskej spoločnosti. Monštruóznej ako postavy stelesňujúce v románe zlo, ktoré sú v takej neuveriteľnej prevahe nad postavami stelesňujúcimi dobro. Ajhľa, slovenská rozprávka postavená na hlavu! Vôbec, Bodaczov román je v dobrom zmysle slova poučný nielen svojím príbehom, jeho, takpovediac, behavioristickým uchopením. Cenný je aj svojimi (autorovými) poznatkami z rozličných oblastí života a etymologickými výkladmi mien, ktoré autor vkladá do úst viacerým postavám, čo ho v texte zastupujú. Niekedy mu poslúžia aj na komické odľahčenie situácie. (…) Román je plný funkčných citátov, korešpondujúcich buď s niektorými motívmi, alebo témou. (…) Autor sa nebojí použiť hoci aj otrepaný vtip alebo kuchársky recept, ak je to štylisticky príznaková črta tej-ktorej postavy.
Bystrík Šikula (o knihe Polnočná žena)
Je to jeden z mála románov, ktoré sa vrcholne mysliteľsky a epicky vyrovnávajú s tzv. nežnou revolúciou a pätnásťročným vývinom po nej… Kľúč k celej myšlienkovej i kompozičnej koncepcii románu je… v kratučkej vete… čo sa to vlastne stalo roku 89? Celá koncepcia diela, ba možno povedať, že systém a logika tejto koncepcie nie je vlastne ničím iným ako hľadaním odpovedí na túto fundamentálnu otázku. Pravdaže, ako inak, cez ľudské osudy...
Ján Lenčo (o knihe Polnočná žena)
