Boris Mihalkovič vstúpil do literatúry dielom Kocky ľadu v roku 1988, predtým časopisecky publikoval okrem svojich pôvodných textov aj preklady z francúzštiny. Verše a krátke eseje uverejňoval v časopisoch Fragment, Romboid, Literární měsíčník, v literárnej prílohe Nové slovo mladých, v zborníkoch Na večeru budú štvorlístky (1984), Doska na kolesách (1985) a Druhý dych (1985), v antológii slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách (2002). Z literárnovedného hľadiska sa dlhodobo venoval životu a dielu Jonáša Záborského. V poradí ďalšia zbierka jeho kubicky presných slovných útvarov Milovať (1999) sa začína, ako inak, textom Milované Francúzsko a odkazuje nás na silné zdroje charakteristického Mihalkovičovho pátosu. Mihalkovič nechce byť širokospektrálny a umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu a konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlhšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou (2011). V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar. No v ďalších častiach Pezinské litánie a Svetlo dňa sú už zreteľné výrazné posuny k novému básnickému výrazu a k neprehliadnuteľnej bravúre.
Ján Litvák
