TIMRAVA, obč. m. Božena Slančíková. Štvrtú triedu meštianskej školy skončila v Banskej Bystrici. Po otcovej smrti r. 1909 sa z Polichna presťahovala do Ábelovej, kde sa r. 1919 stala opatrovateľkou v materskej škole, od 1929 žila na dôchodku, od 1945 bývala v Lučenci. Celý život zápasila s existenčnými problémami. Vrcholná predstaviteľka druhej fázy slov. realizmu. Jej literárny vývin ovplyvnili súkromie, život nevydatej ženy v zapadnutom novohradskom kraji a rodinné literárne tradície. Písala črty, poviedky a novely z dedinského a spoločenského života. V rukopisnom zošite s názvom Pesničky sa zachovali jej verše z rokov 1886 – 97. Tlačená prvotina Za koho isť? (1893) vyšla v budapeštianskych Slov. novinách. Námet poviedok a noviel čerpala z prostredia vidieckej inteligencie, poznačené autobiografickými prvkami, iné venovala vysťahovalectvu a problémom vlastníctva. Autorka noviel Pomocník, Ťažké položenie, Tak je darmo, Pozde, Nemilí, Bál, Boj (1896 – 1900), Katera (1894), Ondrej Karman (1896), Sluhove trpkosti (1897) a i. V novele Skúsenosť (1902) sa dostala do rozporu s oficiálne chápaným národovectvom martinského centra (Vajanský), takže redaktor J. Škultéty musel niektoré pasáže zmeniť alebo vynechať, čo bolo príčinou jej kratšieho odmlčania. Ďalšie novely a poviedky Na jednom dvore, Veľký majster (obe 1904), Bez hrdosti (1905), Veľké šťastie (1906), Tá zem vábna… (1907), Márnosť všetko (1908), Mojžík (1912), Mocnár (b. r.), Ťapákovci (1914), Hrdinovia (1918), Skon Paľa Ročku (1921), Dve doby (1937), Záplava (1938), Všetko za národ (1926). Po 1918 písala sporadicky aj divadelné hry: Chudobná rodina (1921), Páva (1923), Odpoveď (1934), Prekážky (koniec 40. rokov). Jej rozsiahle dielo vyšlo súborne ako Zobrané spisy 1 – 12 (1921 – 45) a 1 – 7 (1955 – 59), I. Kusý edične pripravil Korešpondenciu Timravy a Šoltésovej (1952).
