Dalimír Stano photo 1

Dalimír Stano

10. 2. 1955
Trenčín
Pseudonym:
Dávid Wolf
Žáner:
poézia

Komplexná charakteristika

Dalimír Stano patrí medzi známych slovenských básnikov, a to najmä v kontexte košického okruhu autorov, no jeho meno sa tiež úzko spája s nemenej dôležitou aktivitou, akou je podpora začínajúcich básnikov. Inšpiráciou a akousi cestou k poézii sa mu stala tvorba Miroslava Válka, od ktorej sa neskôr dostal k básňam beatnikov. Avšak jedným z najsilnejších faktorov, ktoré zasiahli Stanovo vnímanie a aj samotné písanie, bol kontakt s poéziou českého básnika Vladimíra Holana (čo sa v Stanovej poézii odráža i v básňach napísaných po česky). Spomedzi súčasných básnikov sa stotožňuje s tvorbou Erika J. Grocha. Svoje písanie autor prirovnáva k džezovej hudbe – básne len zapisuje ako odraz náhlej, inšpiratívnej myšlienky, nerobí dodatočné korekcie a vopred nikdy netuší, aká bude podoba textu, ktorý vznikne.

Stano do literatúry vstúpil v roku 1997 debutovou zbierkou básní Vaša esencia. Už od počiatočných básní predstavuje jeden z konštantných prvkov jeho poézie rovina vzťahu mužského a ženského subjektu, ktorú autor spredmetňuje v najrôznejších modifikáciách, no nespája ho s nejakým romantickým pátosom. Od harmonizujúcich veršov (i s erotickým nábojom) prechádza cez pocity ľútosti, odmeranosti či smútku lyrického subjektu až k stroskotaniu vzťahu, pričom túto disharmóniu nie vždy vyjadruje celkom explicitne. Výrazný je ženský element. Napriek tomu, že spôsob nazerania na tento vzťah sa deje zväčša z perspektívy tretej osoby alebo introspektívne (vtedy mužský lyrický subjekt vzťahuje pozornosť na seba, svoje vnútorné prežívanie), žena u Stana ostáva na pozadí všetkého naďalej prítomná. V ďalšej zbierke Oxana (1998) autor tematizuje motív detstva (reprezentovaný postavou detského hrdinu Gašparka). V myšlienkovej rovine na uvedený motív nadväzuje motív plynutia života, ktorý je zreteľný najmä v tretej časti zbierky s názvom Natalka, v nej básnik vyjadruje akýsi životný cyklus od narodenia dcéry, život zrelého človeka až po motív smrti a reflektovanie konečnosti ľudského života (k podobným témam sa čiastočne vracia i neskoršou zbierkou Žreb môjho bytia). Svojej motivickej línie sa pridŕža i v zbierke Samotka (s podtitulom Ohnivý anjel, 2001), kde uvedený motív smrti dopĺňajú vážnejšie úvahy o súčasnosti, o „chorobe“ dnešných ľudí – strate viery a pokory. Sebakritika lyrického subjektu, často sa opakujúca postava Boha, s ktorým sa subjekt konfrontuje a prihovára sa mu, ako i vnútorný monológ s ním, vystupujú do pozornosti čitateľov najmä v doposiaľ poslednej vydanej zbierke autora Diabolské balady (2007). Na protikladnosť a rozporuplnosť sveta ako i vlastnej osoby poukazuje Stano postavou diabla či satana, reprezentujúcich zlo a konfrontovaných s dobrom, ktoré nesie podobu pastiera či samotného Boha (takisto aj v zbierke Samotka). Táto línia textov je nasýtená básnickými otázkami. Podobne odkazuje i na samotnú Bibliu, pričom spája niektoré jej elementy aj so súčasnosťou (napr. v zbierke Kolotoč ά). Rovinu básní s týmto vyznením dopĺňa o motívy raja („záhrada nazvaná Eden“), postavami Adama a Evy. Polohou, v ktorej je Stanova poézia azda najintenzívnejšia (i najzreteľnejšia pre komunikáciu s čitateľom), je jeho osobná lyrika: „Že sa mi z teba dcéra narodí / Rovnako tvoja ako moja dcéra / Zrodená z našej lásky náhody / A hoci sama naše srdcia prečnie / Naplní iba ľudské túžby večné / Vyplní v srdciach našich medzery“. Verše sú akousi vnútornou výpoveďou lyrického (i autorského) subjektu, ich scivilnený výraz, atribút osobného a ľudského, dotvára aj skutočnosť ich percepčnej prístupnosti: „dozreli slivky / v záhrade nad dedinou / v ktorej som rástol / bratranec Dano / ma vodil za ručičku / taký bol veľký / a taký zostal / kým ja som rástol rástol / tiež stihol dozrieť / na svoje deti / v záhradke konča dvora / (vidí a žije / to na čo teraz / obaja pripíjame) / kým varím lekvár“. V takýchto polohách sa Stano pohybuje najmä v zbierkach Kolotoč ά či Žreb môjho bytia, čiastočne i v ďalších. Pre čitateľa môže byť blízka napr. i balada o (ne)kultúre z doteraz poslednej zbierky, ktorá v podobe krátkej úvahy odráža slovenskú skutočnosť o stave literatúry a kultúry – autor si kladie otázky o ich zmysle v súčasnosti, pričom odpoveď nachádza len v smutno-tragickej pravde. Ostatné dve zbierky autora Edo je deväťDiabolské balady sú rôznorodými introspekciami básnika. V prvej z nich sa striedajú vtipne ladené verše so smútkom lyrického subjektu (Eda) nad stratou vzťahu a partnerky s úvahami o vlastnej hlúposti, pričom subjekt v nich vystupuje v niekoľkých rolách – ako maliar, ako skladateľ i ako básnik. Tieto texty majú i svoj epický rozmer, pôsobia ako akési „mikropríbehy“ z Edovho života. Zbierku dotvárajú tiež filozofujúce zamyslenia, v ktorých autor zdôrazňuje silu a lásku k životu, neodlúčiteľné od lásky k žene, čím sa tam napokon opäť dostáva k (biblickej) (pra)žene – Eve. Zaujímavou úvahou Eda-básnika sú verše básne Báseň, ktorú umelec prirovnáva až k akémusi fyzickému javu, zdôrazňujúc nutnosť tohto stavu. Básnická zbierka Diabolské balady má určitú dynamiku, spôsobenú striedaním vtipne a hravo vyznievajúcich rond so zväčša melancholicky vyznievajúcimi baladami villonovského typu. V tých Stano napĺňa atribúty moderného poňatia balady v súčasnej lyrike, resp. prináša baladické prvky, ktoré sú výrazom negatívnych pocitov, beznádejnosti, smútku, rozporuplnosti životných situácií vyvolaných vonkajším pôsobením alebo rozpoložením subjektu. Názov zbierky korešponduje so slovom „diabol“, toto slovo vytvárajú i počiatočné písmená záverečných veršov balád. Texty zbierky Diabolské balady možno nazvať básňami náznakov, často sú to len prosté postrehy, konštatovania.

Z kompozičného hľadiska básnik dodržiava strofické usporiadanie viazaného či aspoň – podľa V. Kondróta – „disciplinovaného“ verša. Vracia sa dnes už k málo živým formám sonetu, balady, ďalej dáva priestor rondu, haiku či v novších, doposiaľ len časopisecky publikovaných, textoch používa žáner japonskej poézie – básne tanka. Zbierky sú zväčša členené do niekoľkých pravidelne usporiadaných častí. Isté špecifikum predstavuje zbierka Oxana, ktorá je akýmsi nezvyčajným triptychom sonetových vencov (V. Kondrót zbierku označil ako „skladbu-pásmo“). Podobne zaujme svojou štruktúrou i zbierka Kolotoč ά, oživená básňami „pripnutými“ na stránky prázdninového kalendára, ktorá je akýmsi „kolotočom“ úvah a imaginácií. Autor používa súčasnú modernú lexiku (s príležitostným použitím expresívnych výrazov), ktorú občas narúša archaizmami. Oživujúco pôsobia tiež tie pasáže, do ktorých autor zakomponoval básne písané v českom jazyku (druhá a štvrtá časť zbierky Edo je deväť, ako aj niektoré texty zbierky Kolotoč ά a i.).

Dalimír Stano v jednom z rozhovorov uvádza, že spôsobom spájania starších i nových literárnych foriem s postmoderným obsahom sa snaží o nájdenie cesty, prostredníctvom ktorej by podľa jeho názoru bolo možné preklenúť súčasné vákuum vytvorené postmodernou. Básnik zbierkou Kolotoč ά čoraz viac opúšťa viazanú formu verša s rýmovými a rytmickými uvoľneniami, vychádzajúcu zo sylabotonického veršového systému, a osvojuje si voľný verš, slovný experiment, čím častokrát vzniká text interpretačne otvorený. Básne tak pôsobia sviežejšie a do istej miery sa mení aj obraznosť (rozširuje sa motivický rámec, básnikova lyrika nadobúda imaginatívnejšie polohy a pod.). A práve toto smerovanie básnika sa javí ako percepčne lepšie uchopiteľné a azda i čitateľsky zaujímavejšie. Snaha o čo najpresnejšie usporiadanie textu v mnohých prípadoch len sťažuje jeho percepciu a tiež nenecháva priestor na vyznenie nejakého hlbšieho posolstva, čím autor vytvára svojím textom len zbytočné mantinely a básne tak môžu pôsobiť jednotvárne ako výsledok mechanického rýmovania (niekedy i bezo zmyslu).

 Hoci sa Stano od zbierky k zbierke výraznejšie neposúva, filozofujúci, úvahový charakter či vtip a hravosť niektorých textov, ako aj slovné hry a vhodne umiestnené zvukové zhody a verše, ktorými rámcuje strofy či celé básne, predstavujú tie atribúty jeho lyriky, na ktorých by mal vystavať i ďalšie svoje texty.

Mária Pavligová