To, o čom som v detstve vedela tak presne, o tom sa teraz môžem iba domnievať. Pretože vtedy to bolo poézia, ktorá nepotrebovala básnika. Teraz je to básnik, ktorý potrebuje poéziu. Pre mňa je poézia pozemsky nezavŕšiteľným procesom zasväcovania. Do čoho, to zostáva zahmlené, zatiahnuté závojom neutrálna. A literatúra nepozná neutrálny spôsob rozprávania. Ani tá najbezbrehejšia samota človeka, kým je ešte živá, nie je neutrálna. Aj keby dospela do toho, čomu Lyotard vymyslel pekný termín: basic language, jazyk kapitulácie a zabudnutia.
