Dana Podracká photo 3

Dana Podracká

9. 3. 1954
Banská Štiavnica
Žáner:
esej, literárna veda, odborná literatúra, poézia, pre deti a mládež, próza, scenáristika, iné

Komplexná charakteristika

Poézia Dany Podrackej si už od svojich časopiseckých počiatkov hľadala individualitu. Viaceré básne poetky, publikované v ideologicky tendenčných literárnych prílohách politického týždenníka Nove slovo, od roku 1975 – 1981), neprekryla „umelecká hlušina“ vtedajšej ženskej poézie 70. a 80. rokov. Časť z týchto časopiseckých básní prešla nakoniec aj do debutu Mesačná milenka (1981). Už jazyk preddebutových textov neuhýba existenciálnej tenzii vedomia, že „človek by mohol aj nebyť“. Voda, maska, zbrane, ne(pokoj), strach z cesty nie sú ešte zmýtizované, odkrývajú psychologickú linku, ktorá bude neskôr súčasťou aj tej mytologickej.

Umelecký koncept Dany Podrackej dnes manifestuje štrnásť básnických zbierok, ktoré vzácne zjednocuje variant pevnej, silnej ženy bez ponosovania sa či nariekania aj napriek zvýšenej miere citlivosti a prežívaným krízam. Hrdinka sa od prvej básne v debute hýbe k človeku, predovšetkým k žene, ktorá padá a udiera sa; chce byť pre ňu svetlom a ochranou. Bolí ju aj to zvieracie, poľudštené deficitnosťou (krívajúci kôň, krivkajúce vtáča), čím sa Podracká napája na francúzsku linku tzv. jammizmu (súcitnú poetiku ubolených zvierat Francisa Jamma). V poetkinom debute síce mocnejú smutné tóny, ale smrti, bolesti a beznádeji sa vzdoruje silou života. Koľko je zimy, toľko je aj tepla – spomína sa v jednej z básní knižnej prvotiny. Prebúdza sa skľúčenosť, chvenie, bezmocnosť, pribúda partnerských hádok, chladu, ale stále to nie sú výlučné ponory do tmy. Zadefinované je donquijotské odhodlanie hľadať dobro.

Vnútorne silná hrdinka prechádza aj do druhej zbierky Zimní hostia, jej hlasom sú výkriky vášne, nie bolesti (tú hrdinsky zadržiava). Nenasleduje rezignované dievčenské (či panenské) archetypy, nevstupuje oféliovsky do vody, ona z nej vystupuje ako žena, celá v mužovi. Tragický vodný živel tak transponuje na erotický topos vášne (b. Potopné vášne). Túto poéziu trápi neschopnosť človeka poznať a rozlíšiť ciele a príčiny vlastnej cesty. Tretia zbierka Rubikon akoby reagovala (aj) na tieto a ďalšie varianty trýznivých pochybností. Hrdinka sa rozhoduje pre vlastný osobný príbeh, hoci s rizikom, že bude zložitejší, prinesie rozdelenie na úrovni niektorých vzťahov a stratu dovtedy celistvého. Výrazové hranice sa však veľmi nemenia. Po prvýkrát sa tu zásadnejšie zadefinovala výlučná, samotárska a vyhnanecká pozícia básnika (písania), ktorú poetka doteraz neopustila, hoci ju niekdajšia kritika vnímala ako neproduktívnu vzhľadom na progresívne princípy tzv. poézie všedného dňa. V zbierke Vysoká zver (2001) si ju dokonca potvrdí aj výpovedným trojverším: „a pre prípad vyhostenia svorkou / ponechal si mi rozhodnutie / byť osamelým vlkom“ (b. Elégia na hrnček s vlkom).

Ženské povedomie byť vždy silnejšia než situácia, v ktorej sa ocitáme, nemizne ani vo štvrtej zbierke Grizly v spiacom dome. Nenechať si vnucovať druhými vlastnú podobu, rozhodovať o sebe: „byť paňou svojho Muzotu“ naráža na otázku, či to povedie vždy k víťaznému zavŕšeniu. Opäť sa vracajú strachy z prvých dvoch zbierok, ale rozšírené o ďalšie. Zbierka vyvolala u dobových kritikov vystupňované výhrady (Andrea Bokníková) až odmietnutie (Branislav Hochel) a nepochopenie (Ján Petrík). V kontexte Podrackej poézie však má opodstatnené miesto, umožňujú čitateľovi vypozorovať pohyb k menšej komunikatívnosti oproti predchádzajúcim trom zbierkam. Zároveň vovádza do poézie rodiny a materstva; a smeruje do poézie bytu, kvalitou pripomínajúc poéziu interiéru Viery Prokešovej (porov. Andrea Bokníková)

V Písme (1993) Podracká rozkrýva úvahy o erotike, texte a zločine; „odvíja“ mŕtvych z ich obväzov a „číta“ ich. Jednou z mŕtvych je samotná láska partnerov – motivácie jej konca sa sčítavajú každou ďalšou zbierkou a ústia do (nateraz) poslednej zbierky Posuvné dvere (b. Bytosť vystupujúca po špirále). Mŕtvymi sú v Písme aj obete totalitnej moci a koncentračných táborov (téma, ktorá už nikdy nebude chýbať v žiadnej z ďalších poetkiných zbierok). Obraz egyptského zavíjania mŕtvych do obväzov popísaných písmom, taký kľúčový v Písme, nájde svoju syntézu v Posuvných dverách: „Keď náš čas vyprší, zvinieme sa do slov“ (b. Predriekať modlitbu).

Šiesta zbierka Dany Podrackej Hriech (1996) vytvára pomyselný most od Písma (1993) k Menu (1999). Básňami sa neraz ťahá extrémne dlhá zhustená veta, tiež obrazy, ktoré znejasňujú výpoveď. Básnickú pozornosť priťahuje telesná intimita vzťahu, pričom sa objavuje snaha niekde ju sugerovať aj cez ambivalenciu vysokého a nízkeho či cez biblický dialekt Veľpiesne („milý, zaprisahávam ťa“). Nová a inšpiratívna je v textoch predstava Boha Otca feminizujúco prerámcovaná do osoby Madony: „Madona, matka, / neodním tento kalich odo mňa“ (b. Harfistkina pieseň).

Ďalšia Podrackej zbierka Meno (1999) otvára poéziu zdôraznenej konkrétnosti vo význame tzv. „name dropping“ – trúsenia mien (termín I. Hostová). Z textov vyrastá množstvo proprií, často s naviazaným nešťastným príbehom či archetypom (Othello, Psyché, Ingeborg Bachmannová, Katarína Hudáková, Pascale). Človeku sa v páre nedarí („ľudia sa trúsili po jednom“, „Edo bez Dany“) a nemení sa to ani v ďalšej zbierke Vysoká zver (2001), kde sa hrdinka tvrdo vymaňuje „zo siete pre dvoch, plnej duševnej špiny, / dvojitej hry na vernosť“ (b. Žena s dušou). Pochybnosti o premene v partnerskej dvojici neprestávajú ani v neskoršej zbierke Kazematy (2004): „Povedz, / či sa dá premieňať len osve, / alebo aj v páre“. V Mene sa však pripustí umelecký a duchovný typ opory (spomenie sa rembrandtovská pripútanosť o obrazy a tá nietzscheovská o Krista). Posvätné zmluvy starého sveta prestávajú platiť – manželstvá zažívajú othellovské noci, násobia sa príbehy čakajúcich mileniek, oklamaných manželiek, znásilnených dcér, tehotných a žien s oféliovským osudom potopenej. Vysoká zver (2001) ponúka mikropríbehy žien, ktoré vytvára zo starých rozprávaní, zápisov v kronike či z filmových spracovaní. Do textu sa „zavíja“ neraz utýrané telo ženy a rozpovedá príbeh jej duše (prababky Márie Anny, ženy z krátera, pestúnky, obesenej, kolom prebodnutej a zaživa zahrabanej Doroty Gilgovej, hrdinky Angi Vera, Marguerite Durasovej, Ofélie, Izoldy). Jazyk týchto básní je presný, úsečný, nesie tvrdý, drsný odkaz („Obesila sa v kúpeľni“, „Zavraždili ju / pred zrakmi honorácie“). Zbierka zostáva verná aj dikcii mementa vysokých zverstiev gulagov – Jóbovej knihy 20. storočia.

Počnúc zbierkou Vysoká zver, u Podrackej (a v jej lyrickej subjektke) sa začína účinnejšie pripomínať snová (čistá) intenzita prežívaného, neraz ako cesta na tie najosamelejšie miesta, do priestoru, kde predtým nikto nebol, do sveta viery, neviditeľných (mŕtvych) i kolektívneho podvedomia. Takýmto silným snových textom je v zbierke báseň Pohár vody. Každou ďalšou zbierkou sa naň naviaže viacero vidinových vlákien, ktoré ak sa pomyselne „spradú“, vytvoria esteticky pevné a pružné jadro Podrackej poézie. V Kazematoch je takým textom Carta alba (bianca), v Kubuse Vták zo sna a Vydobyté priestory, v Paternostri Karoséria s nehybne postupujúcimi mrakmi a v Posuvných dverách Hlava 43: Závažné tajomstvo. Dosahuje sa v nich kvalitatívny vrchol autorkinej vizionárskej poézie s prvkami magického, záhrobného, ktorý zároveň vytvára inonárodné spojivá: s tvorbou Stéphana Mallarmého, Wisławy Szymborskej, Zbigniewa Herberta či Bohdana Urbankowského.

Vo svojej deviatej básnickej zbierke Kazematy (2004) Podracká stupňuje smerovanie k veciam, ktoré neklamú (opakuje potrebu výchovy k originálom). Báseň sa ocitá v úlohe kata, pribudne obraz herbertovskej duše, významy duše bez tela, motív klonov bez duší, evokácie predajnej duše i labyrint kolektívneho ne/vedomia.

Zbierka Persona & Morfeus (2007) vpúšťa do Podrackej písania čerstvý vzduch, mnohé z básní majú opäť miniatúrnejšiu vetu, viac komunikujú s čitateľom a posilňuje sa aj ich zvuková symetria, niekde vďaka veršu-refrénu. V textoch sa uvedomelo konfrontuje mužská vernosť, ktorej sa lyrickej hrdinke doteraz nedostalo od žiadneho muža, originálne sa tiež problematizuje mužská spiritualita: „Chcela by som bývať / neďaleko kostola Márie Magdalény, / do ktorého sa vchádza zboku, / pretože vchod naproti oltáru / je mužským chápaním Boha / ako soka“ (b. Poklona rebríku).

Básne zo Slovenských elégií (2011) prinášajú podnetné úvahy o liturgickej sile poézie a predstavu o bytostnom premete človeka, ktorú metaforizuje podoba hostie. Objavuje sa tu poloha, ktorá je v poézii písanej ženami ojedinelá; je ňou reflexia národného mýtu. Súčasná kritika ju však hodnotí v tejto zbierke odmietavo a vyostrene.

Ostatné tri básnické zbierky Dany Podrackej – Kubus (2014), Paternoster (2018) a Posuvné dvere (2022) – akoby spolu tvorili súzvuk a komplementaritu trojbytia. Zjednocuje ich rovnaká kompozícia siedmich básní v desiatich častiach, čo navodzuje antickú (pytagorejskú) a biblickú optiku integrity a dokonalosti, ktorú obe čísla v oboch tradíciách stelesňujú.

V textoch Kubusu sa výrazne presadzuje Podrackej nábožensko-filozofická vízia sveta, kde sa polarizuje vina a odpustenie, vina a trest (odsúdenie). Pripomína to úvahy Paula Ricœura inšpirovaného Blaisom Pascalom o vertikále s hlbinou viny a výšinou odpustenia. Do Podrackej diskurzu o ranách zločinu sa integruje aj židovský holokaust. Zmienky o ňom sú opreté o reflexie z poľského literárneho a filozofického prostredia (tvorba Bohdana Urbankowského). Rezonancie holokaustu sú však o niečo komplexnejšie, židovské sa zvykne spájať aj s významom Božieho vyvolenia a Podrackej (podobne ako Marguerite Durasovej) je blízka táto duchovná privilegovanosť, konkrétne vo vnímaní vlastnej pozície spisovateľky. Tvorivých ľudí prirovnáva k vysokej zveri, na ktorú priemerní neraz poľujú, lebo génius ostatných desí. V Kubuse dobre esteticky fungujú texty na spôsob akoby odliatej posmrtnej masky – taussadovskej tváre mŕtvych – najmä upálených či spálených (Giordano Bruno, Jan Hus, Jan Palach, obete genocíd) – a prichádzajú aj vyhnanci, vrahovia, mŕtvi vojaci, mŕtvi predkovia, obete havárie. Hlas takejto básne je hlasom „confabulatoris nocturni“ (hlasom nočného rozprávača) alebo daimonionu (hlasom svedomia).

V Paternostri sa o niečo viac vstupuje „do inej dimenzie“ s tými najbližšími. Do inak neviditeľného sveta sa dá dovidieť už aj cez obyčajnú prasklinu v stene prázdneho rodičovského bytu; a na hodinu poézie ísť s mŕtvou matkou. Silnú predstavu tu dokáže vyvolať obraz, ktorý je zároveň reálny i mystický (vizionársky). Je zo sveta živých, a predsa paralelne figuruje v novom svete mŕtveho. Niekedy je to písací stroj, inokedy esteticky účinný a až znehybňujúci pocit sugerujú záhradné topánky.

Básnická duša Dany Podrackej má za sebou viac ako 40-ročnú cestu a predsa aj v poslednej zbierke Posuvné dvere (2022) (rovnako ako vo všetkých predošlých) hľadá svoj ďalší smer a jeho zmysel. Anima vyhľadáva už len istý typ chodníkov, miestností a vchodov: chodníky metafyzické, katedrály priezračné, kostoly biele, vchody vedúce do nadpozemského – dvere, ktoré pár týždňov pred smrťou vidí umierajúci. V textoch posledných kníh sa až elektrizujúco zažíva skúsenosť „poslednej komory lásky“, ktorá je navigáciou nielen pre živých, ale aj pre duše odlietajúce do večnosti. Láska tiež dorastá až k tým, čo sú bez pomoci (bezdomovec, sirota Ján Smrek, ukrajinské siroty, obete pandémie a vojny na Ukrajine, odtransportované židovské domácnosti v roku 1942, politickí väzni). Podrackej básne akoby začínali mať čoraz zreteľnejšiu podobu mince, možno tej poslednej, potrebnej na prevoz nesmrteľnej duše na druhý breh; básne-mince so „striebrom vnútri, / so zlatou aurou naokolo“ (b. Aj skelet autobusu je dom).

(Poznámka: komplexná charakteristika poézie Dany Podrackej je krátenou a upravenou verziou Doslovu k poetkinmu výberu: Byť paňou svojho Muzotu, Fraktál, 2023.)

Monika Zumríková Kekeliaková, 2023