Vyhľadávanie
Do najnovšej zbierky Dany Podrackej sa okrem jej ťažiskových tém dostala aj téma smrti najbližšieho človeka-otca. Okrem básní, ktoré sa priamo dotýkajú smrti toho, kto sa podieľal na vzniku jej života, sú aj všetky ostatné básne zbierky Dany Podrackej KUBUS presiaknuté týmto poznaním nevyhnutnosti konca. Vznikli tak básne nevídanej hĺbky a čistoty, napísané v tichom, presvedčivom jazyku bytia, keď sa stráca prítomnosť v minulosti a minulosť vplýva do prítomnej skutočnosti anticipujúc budúcnosť bez ochranného múru predkov. Už ochraňujú len znútra. Živý kontakt sa stráca. Začína sa cesta kostí. Kniha začína básňou autopotrétom, kde sa poetka pýta nato, či je stvorená na správnu mieru...
Mila Haugová
Kupola je koncipovaná ako autorský výber s vnútornou chronológiou, kde jednotlivé sklíčka mozaiky tvorby Dany Podrackej do seba zapadajú, navzájom sa nasvecujú, možno na okamih aj zatieňujú, aby potom v novom kontexte mohli na zlatej kupole celku zažiariť. Za skvelý ťah považujem umiestnenie básne Prosba jukagirského dievčaťa zo zbierky Písmo na úvod knihy; sama hneď na začiatku vlastne naznačí, o čom to je a bude: „... a ja, naveky užialená, píšem smrti, aby urobila zo mňa slová.“ Báseň ako absolútna kategória, jediná záchrana pred smrťou, či už lásky, či tou skutočnou – „Lebo nebo je tak nízko, že dýcha v kameňoch“, píše v Alfabetickom žalme. (...) U Podrackej všetko horí, svieti, vyžaruje v tme blankyt, naťahuje slnečné šnúry alebo sa spúšťa do tmy džbánu, a protihráčom svetla je tma, a to tá, ktorá je spojená s vodou, ďalším cez všetko sa preplietajúcim symbolom – to tečúce a tekuté chladivé v sväteničke, rieke, studni – aj soľná jaskyňa evokuje pra-dávne more, ktoré tam kedysi bolo. A preskočím k Poháru vody, kde sa symbol vody stáva nosným a syntetizujúcim prvkom, kde sa spiaca (ja) spojí s Hlasom (ty) a s popraskanou zemou (my) do nerozdeliteľného amalgámu básne – kovového odliatku sna, citu a vedomia. Podracká vo svojom výbere prirodzene predkladá to, čo považuje zo svojej tvorby za najpodstatnejšie. Dotýka sa tohto sveta a nás v tých najcitlivejších bodoch – dotýka sa fontanely – a často sú to témy, kde ide o holé prežitie – jatky ľudské i zvieracie, popraviská. (...) Autorka používa silné metafory a vie s nimi zaobchádzať tak, že ich ťahá až po hranicu možného napätia (T. Hughes povedal, že báseň je ako úder bleskom). Cyklus nových básní a zároveň aj knihu uzatvára Atara, koruna zo slov, ktorá kruhovito, špirálovito nadväzuje na prvú báseň o krok ďalej, o stupeň vyššie: „... pulzujúca atara / unáša rubíny a perly, kamene a prach; / nesmie sa zmenšiť / koruna zo slov.“ Je to znakom zrelej autorky, ak jej básne fungujú v rôznych súvislostiach, ale aj samé osebe ako jednotlivé perly a rubíny v atare. Dielo D. Podrackej je v neustálom paralelnom pohybe s jej dielom esejistickým a autorka je vo všetkom, čo napíše, v súlade so sebou a tým vysokým a hlbokým v živote, ktoré spája, a tak stráži svoje predurčené miesto a prehlbuje ho. Ako písmo, meno, ako „zielpunkt“ oltár, obraz, ako relikviu absolútne súčasného a pulzujúceho...
Mila Haugová
Knižný diptych Dany Podrackej Persona & Morfeus svojím vonkajším a vnútorným charakterom odkazuje na dávne a prvotné chápanie symbolu; grécke symballein znamenalo „spojiť“. Tak možno vnímať obe knihy našej poprednej poetky: uvedomovať si ich jednotlivo, ale aj ako súčasti, ktoré spojením pri čítaní vytvárajú zvláštnu intertextovú kvalitu. (...) Autorka v nich celou témou preniká naraz, v jedinom navrstvenom ohniskovom bode, v stretnutí vnútra s inšpiračnými momentmi, zväčša vizuálnymi, so životnými impulzmi, spravidla tragickými, s náboženstvom a ezoterikou, s umením, so spomienkami. Umožňuje jej to metóda snivého videnia, prelínania časov, a z hľadiska kauzálnej reality, dôraz na nelogické väzby – takisto poetika senzitívnej metafory kombinovanej s vecnosťou. Básnické vyjadrenie kompenzuje popretie bežných zákonitostí a civilného poriadku poriadkom mýtizujúcim až mystickým. Poriadkom navonok azda neporiadnym, intuitívnym, prekvapivým, zato však v dôsledkoch výstižnejším a osobitejším. Poriadkom, ktorý si buduje dôveryhodnosť rébusom srdca, nie nalinkovanými cestami intelektu. Reflexívno-kontemplatívne verše Persony a lyricko-éterické gnómy Morfea sú naplnené emočnou symbolikou a v tomto zmysle sa ich funkcia najlepšie ukazuje v zobrazení originálneho poznania, teda básnickej noetiky – noetiky neobratej o krásu. Inými slovami ide o stretnutie vnútra s vlastným vnútrom, o moment maximálnej intimity sebapoznania, v ktorom už aj dotyk je nekonečnou vzdialenosťou... Podracká sebapoznanie transformuje do podoby kolektívnej skúsenosti, poznania spoločenského a ľudského (najmä etika, história a politika). Z poézie nevyrobila príležitosť hovieť si vo výsostne súkromnom priestore, kde sa môže hocičo. Predstavu súčasnej poézie korigovala tým, že zo svojho súkromia urobila prechodnú miestnosť (tranzit), cez ktorú sa vchádza inam, na miesto, kde všetky duše preniká rovnaké dejà vu. Tak umožňuje čitateľom zároveň zdieľať obrazy a výjavy sebapoznania, a súbežne ponúka prežitie osobnej noetiky nepostrehnuteľných súvislostí. Porozumie ten, kto precíti – veď k čomu inému majú viesť knižky s jedným titulom prevzatým z jungovskej psychoanalýzy a s druhým z gréckych bájí, ak nie k pochybnosti o našich samozrejmých istotách zabetónovaných vo vedomí?! Persona – archetyp označujúci sociálnu masku človeka a Morfeus, boh snov, zobrazovaný s krídlami na sluchách. Aké plaché a zraniteľné záležitosti to vytiahla Podracká, aké jemné zrno hádže cez hrubé sito týchto dní... (...) Podracká má však jeden tromf: ženstvo. Spojením so ženskosťou, ako život a svet zachraňujúcim princípom, princípom obetavosti a celistvosti, ako obchádzaným aspektom božskosti, vychádzajú naivita i nihilizmus ako vyliečené pojmy, teda ako viera a plnosť, a to aj napriek permanentnej existencii utrpenia. A tak sa vlastne Podrackej nebývalý projekt stáva aj terapiou súčasnosti, básnickým hlasom na púšti.
Radoslav Matejov
Autorka ani v jednej básni/príbehu diptychu Persona & Morfeus nezostáva iba na úrovni sprostredkovania individuálnej skúsenosti či prežívania, usiluje sa o nadindividuálny presah vypovedaného, snaží sa previdieť to, čo nosíme „za“ maskou, vďaka ktorej je jednoduchšie predstierať, skrývať vlastnú zraniteľnosť, chrániť sa pred opovrhnutím, ponížením či výsmechom. Prostriedkom na dosiahnutie cieľa sú neraz hraničné zážitky, pretože iba prebolené je pravdivé. Neprestajné odkrývanie seba samého a cez seba i druhých, ktoré môže byť cestou pri hľadaní pomedzného priestoru medzi princípmi, sa premieta v motívoch zrkadiel, masiek, bránok, zámok, kľúčov či pakľúčov, indícií na ceste k láske, svedomiu, duši, k dimenziám, ktoré nás presahujú i spájajú, pretože „byť nahý v duši / je posledná nahota, ktorá má ešte cenu; / vo všetkom ostatnom sa dá klamať, / zamieňať falošné s pravým, / predstierať“ (Persona, s. 50). Podrackej texty pritom oscilujú medzi vecnosťou a tajomnosťou, aj vďaka podnetom z mytológie, mystiky či ezoteriky. V niektorých básňach/príbehoch je jej obraznosť až naturalistická, čím poetka zexpresívňuje vypovedané, častá je tiež vysoká miera vizualizácie dosahovaná antropomorfizáciou, telesné využíva na vykreslenie materiálneho aj psychického sveta (napr. duša ako blúdivá maternica, Morfeus, s. 64), až tieto výjavy pôsobia ako fragmenty z obrazov (napokon psychologicky interpretované diela mexickej výtvarníčky Fridy Kahlo dopĺňajú obálky oboch Podrackej kníh).
Veronika Rácová
Slovenská esej sa po Matuškovi, Mináčovi či Kadlečíkovi pomaly scvrkáva na fejtóny a glosy s pragmatickým či šeroslepým obsahom. Ak jej často nechýba bojovnosť, spravidla jej chýba duchovnosť, opravdivá myšlienka a opravdivé zaujatie. O to príjemnejším prekvapením sú eseje Dany Podrackej Zielpunkt (Mýtus o vernosti) a Pani Cogito (Mýtus o celistvosti), poetky s darom vidieť za roh viditeľného, esejistky s intelektom osadeným v solídnom vzdelaní a pobádaným túžbou rozprávať, ale rozprávať tak, aby rozprávanie bolo tvorbou, neopakovateľným aktom sebaidentifikácie vo svete, nech je už akýkoľvek zložitý a nepreniknuteľný. Podracká svojimi nebásnickými knihami už párkrát dokázala, že neviazaná esejistická výpoveď môže byť rovnako príťažlivá i zmysluplná ako výpoveď nezviazaná veršom. (...) Obidve knihy sú o ženskosti. Lepšie povedané o mýtoch o ženskosti. Jej cesta k svojmu „zielpunktu“ vedie cez poznanie ľudskej kultúry a cez vykladačstvo hlbinných právd zašifrovaných vo vynikajúcich dielach ľudského ducha od Biblie povedzme po Ernesta Hemigwaya. Podrackej ženskosť je princípom života, čo možno skutočne pochopiť len a len hlbokým prežívaním a hlbokou spoluúčasťou na vytváraní života, vrátane jeho kultúry. V tomto zmysle Podracká verí, že žena (Pani Cogito) spolu s ľudstvom „pomalými krokmi speje k poznaniu, že myslenie je útechou, ktoré síce neteší, ale zapĺňa celé priestranstvá bezmyšlienkovitosti novými podnetmi na sebadotváranie, na slobodu. Podracká v tomto duchu chápe i problém ľudskej identity, ktorý je dnes, či si to želáme alebo nie, jednou z ústredných filozofických otázok. Pre jej ženu je identita spojením duchovného a telesného sveta, ktoré musí mať svoj „stred“, lebo bez neho „sme nekompletní“. A argumenty na túto otázku hľadá príznačne v Biblii, v slovenských ľudových rozprávkach, ale rovnako i „písmach“ mnohých kultúr, či v Kafkovi, Durasovej, Herbertovi, Hemingwayovi atď. Akoby už touto mnohorozmernosťou dávala najavo, že stred je naozaj stredom mnohosti, dávnosti i budúcnosti, ináč nie je stredom. V Podrackej esejistických knihách nájdeme plno závratne krásnych vecí na hranici medzi poéziou a nepodenkovou pravdou. Možno práve v tom je aj Podracká iná ako mnoho súčasných autorov.
Alexander Halvoník
Objemná kniha poetky a esejistky Dany Podrackej Jazyky z draka. Mytológia slovenských rozprávok je objavná a záslužná hneď z niekoľkých dôvodov. Je nielen holdom jednému z najúžasnejších zázrakov slovenskej písomnosti, ale aj vášnivou a zasvätenou vykladačkou tohto zázraku. A hoci vykladať neznamená v tomto prípade nahradzovať akademický etnografický ústav, Podrackej vykladačstvo má hodnotu keď už nie objavu, tak určite aspoň hĺbkového ponoru do problematiky. O Dobšinského slovenských ľudových rozprávkach totiž každý vie svoje, ale nespomínam si, že by si niekto dal námahu systematicky ich opísať a hľadať v nich, povedzme, niečo z charakteristík národnej povahy, národnej existencie či národných špecifík, hoci toto všetko v sebe obsahujú ako svoju vlastnú podstatu. Práve to urobila autorka, keď spísala, predmetovo zoradila jednotlivé témy a otvorila ich kľúčom modernej psychoanalýzy i postmoderného myslenia. Záslužnosť tejto práce vystúpi do popredia najmä vtedy, keď si uvedomíme celé to bohatstvo námetov, paradoxov, významových slučiek, filozofických zámlk a optických klamov, ktoré boli odjakživa predmetom umeleckého záujmu mnohých generácií ľudí od pera nielen doma, ale i v celom kultúrnom svete. (...) A na chválu autorky slúži okrem iného aj to, že nasilu nenaťahuje rozprávkové námety na škripec nejakej ideológie či dákych vlastných interpretačných schém, ale svojou mravčou prácou ponúka najmä priestor na rozmýšľanie o veciach, ktoré by mali zaťažovať osvietené a mysleniaschopné hlavy väčšmi ako podenkové konjunkturalizmy a pragmatické krátkozrakosti. Záslužnosť autorkinho činu spočíva ešte v tom, že porozumela Dobšinského zázračnému inventáriu a že má k nemu svoj autentický vzťah úzko korešpondujúci s hľadačským úsilím vlastnej poézie s presahom do všeobecnejších polôh. Podrackej totiž nejde len o to, že rozprávky rozprávajú ľuďom „ľudia z mäsa a kostí svojho jazyka“ a že je ich „slovo postavené proti smrti“ a „za život“, ale aj o to, aby vyšli na svetlo i menej transparentné súčasti tohto bipolárneho byť či nebyť, ktoré sú vlastne skrytým obsahom každodennosti. A v tomto smere je pre ňu Dobšinský skutočne nevyčerpateľným i znepokojujúcim zdrojom inšpirácií.
Alexander Halvoník
Cieľ umeleckej metódy v zbierke Vysoká zver možno bližšie označiť, v súhre s názvom, ako vysoký. Rozhodne presahujúci konštrukčné prvky, ktoré predurčujú jeho dosiahnutie; sú to: skutočnosť a jej odraz v osobnom prežívaní. Navyše táto metóda na seba upozorňuje tak výrazne a s takou šikovnou prezieravosťou, že práve ona, podľa môjho názoru, najviac prezradí o poézii, ktorú produkuje. Spôsob konečného výrazu pramení v skutočnosti – chápanie Podrackej nám ju posúva akoby vo vopred nespracovanej, „tvrdej“, neohybnej, ale zato v živšej podobe. Skutočnosť je všedná a prostá. Je. Tendencia nebrať jej z prirodzenosti bytia sa potvrdzuje preferovaním epických začiatkov básní. Epika sa všeobecne považuje za objektívnejšiu – bližšie primknutú ku skutočnosti ako lyrika – preto minimum básnickej štylizácie prozaizuje úvody či už navodením atmosféry alebo opisom situácie. Takýto „široký vstup“ čitateľa ľahšie vláka do priestoru básne, ale ozajstné významové dianie nastáva až vo chvíli, keď k čerstvej skutočnosti kladie lyrická hrdinka svoje vnútro, ako pijak k čerstvému atramentu, na ktorom sa ako na zázračnom plátne zjavuje, kľuje na svet nový svet: ten stajomnený. Dianie vlastne spočíva v pohybe od skutočnosti k jej prežívaniu; v tomto bode zaznieva číry tón autorskej individuality. Pretlmočenie mlčiacej prostoty do vnútorného výslnia sprevádza väzba s dokonalou rečou myšlienky. Z onej „petit jeu“ (s. 28), malej hry, sa stáva veľká: z omrviniek skutočnosti Podracká spätne skladá mystický chlieb, ktorým sýti svoje verše. Výsledná estetická váha sa ráta podľa objavnosti metaforického spojenia, ktoré stojí na okamihu originálneho záblesku – na schopnosti nasvietiť veci iskrivo dobre, blízo k dokonalosti, nečakane inak, tak, aby to bolo zdrojom nového poznania, prieniku zavŕšeného introspekciou.
Radoslav Matejov
Poetický program Dany Podrackej vo svojom filozofickom poňatí ľudí, sveta i mechanizmov, ktoré ho formujú, je analýzou podvedomých i vedomých pohnútok ľudskej psychiky, postojov i pocitov. Od knihy ku knihe nás autorka presviedča o magickosti svojho hlboké poznania. Svojou umeleckou reflexiou mapuje uzly i zauzľovanie citového sveta, lyrického subjektu, predkladá nám svedectvá o sile lásky i empatie pri „výmene okamihov“.
Hana Košková
Ako si sa len naučila kombinovať svoje pozorovania tela i duše s pozorovaniami správania tiel a duší medzi sebou navzájom. Kombinovať aj rozprávanie o pozorovanom, zistenom, nájdenom s predvídaným a vyvešteným.
Jozef Mihalkovič
To, čo je priestorom básnickej tvorby Dany Podrackej ako absolutizácia metaforického procesu a nemôže prekročiť do exaktných výrazových prostriedkov a racionalizácie, využíva Podracká práve v esejistike. (…) V básnickej tvorbe je jej fenoménom sociokultúrny prvok bolesti ako extrakt, ako fundamentálna energia poznania citového i racionálneho. V eseji poetka intelektualizuje tento fundament a na veľkej ploche súvislostí historických, sociálnych, psychologických a kultúrnych faktov ukazuje, že umenie je život sám, a jeho bolesť sa z neho vyabstrahovať nedá a ak sa o to „úbohý“ človek pokúša, ostane ako Tomáš večne necitlivý a ľahostajný.
Viktor Maťuga
