Daniel Hevier photo 3

Daniel Hevier

6. 12. 1955
Bratislava
Žáner:
editorská činnosť, esej, literárna veda, odborná literatúra, poézia, pre deti a mládež, próza, iné

Autor o sebe

Mal som šťastie, že som v trinástich rokoch natrafil na Ľubomíra Feldeka, ktorý bol vtedy enfant terrible slovenskej literatúry. Mladý, nekonvenčný, vtipný, vynaliezavý, hravý. Tak som mu poslal poštou svoje básničky. Nielenže sa mi ozval, ale sa ma ujal a potom som za ním chodil do Bratislavy na výlety. Vliekol som sa za ním ako materská škôlka. Aj ma tak volal. Zavesil som sa naňho ráno pred bytom a celý deň som s ním chodil po kluboch, kanceláriách a redakciách. Až teraz si uvedomujem, aký som musel byť otravný a nepríjemný. Ale cením si, že sa mi venoval. Tvrdil, že som zázračné dieťa. Všade ma predstavoval. Ja som ho navyše poveroval rôznymi úlohami - písal som mu, do ktorej redakcie má odniesť moje básničky. Normálne som si z neho urobil sprostredkovateľa a až dnes vidím, čo pre mňa robil. To som bol ešte na základnej škole. Navyše tie moje vtedajšie básne boli strašne zlé. Keď si ich teraz čítam, tak neviem, akým zrakom dovidel, že zo mňa raz niečo bude. Keby mi dnes niekto poslal také básne, možno nebudem taký veľkorysý. Alebo aj áno? Keď vycítim, že je mladý autor aspoň trocha talentovaný, aj ja sa mu snažím pomôcť. A keď práve nemám chuť, tak sa zahanbím a spomeniem si na Ľuba Feldeka.

Daniel Hevier (z rozhovoru s Dadom Nagyom, in: SME, 11. 12. 2008)

 

Na aké zlomové obdobia alebo etapy rozkladáte svoj vlastný život? Iste by sa to dalo rozdeliť aj vonkajškovo - slobodný, ženatý, detný, päťdesiatnik. Ale pre mňa sú skôr podstné moje vnútorné obdobia. Mal som napríklad etapu, keď som čítal iba poéziu, alebo etapu veľkých románov, filozofie, hudby, mystiky, výtvarného umenia. Veľký zlom bol, keď som pred desiatimi rokmi začal maľovať. To považujem za oveľa väčší prelom v mojom živote ako rok 1989, lebo vtedy sa pre mňa politicky až tak veľa nezmenilo. Ja som mal aj predtým svoj azyl, svoj vnútorný svet a rýchlo som zistil, že tento azyl budem potrebovať aj naďalej. Vonkajškovo sa nič nezmenilo. Keď ma však pred desiatimi rokmi zasiahol ošiaľ maľovania, tak som dva roky skoro nič iné nerobil, iba maľoval. Literatúra aj starosť o rodinu šli úplne bokom. To bol pre mňa veľký zlom.

Daniel Hevier (z rozhovoru s Dadom Nagyom, in: SME, 11. 12. 2008)

Keď sa mi nedarí byť spisovateľom, tak si to namaľujem, zaspievam alebo zahrám. Pomáham si jednotlivými žánrami, ktoré pokladám za jednu komplexnú výpoveď. Myslím si, že ľudia aj v dávnej minulosti nerozlišovali medzi literatúrou a tancom alebo divadlom a hudbou, bolo to v jednej kope. Pre mňa je to prirodzené, keby som nemaľoval, bol by som ochudobnený, keby som nespieval, netancoval, cítil by som sa nehotový, necelistvý.

Daniel Hevier (portál Teraz.sk)