Vyhľadávanie
Daniel Hevier je takmer univerzálnou tvorivou osobnosťou: píše poéziu i prózu, eseje, piesňové texty a scenáre, je dramatikom i prekladateľom, zostavovateľom mnohých antológií. Už kvantitatívne rozsiahle dielo sústavne vykazuje znaky vysokej umeleckej kvality, tvarovej originality a nestráca nič zo svojej čitateľskej príťažlivosti. Zázračné, ale nie zlé dieťa slovenskej poézie sedemdesiatych rokov, keď svojimi zbierkami (Motýlí kolotoč, S otcom v záhrade, Vták pije z koľaje) znova vniesol do poézie ducha ľahkosti a hravosti, bohatú hýrivú metaforiku a vtip.
Nasledovali zbierky z prvej polovice osemdesiatych rokov: Nonstop, Elektrónkový klaun, Muž hľadá more, ktoré boli ohlasom generácie zbavujúcej sa ideologických klišé a pseudobásnického balastu, očarenej už viac mestom ako dedinou, schopnej vnímať svet autenticky a všetkými zmyslami – poznávať jeho vône, chute a farby, ale začínajúcej už objavovať aj tienisté stránky života a skutočnosti. Kritika v súvislosti s týmito zbierkami hovorila o plnovýznamovej hre obraznosti, životodarnej mágii súčasnosti či type senzitívneho spontánneho lyrika a označila Heviera za najpozoruhodnejší talent mladej slovenskej poézie.
Po úspešnej lyrike pre dospelých prichádza Hevier s rovnako úspešnou a originálnou lyrikou pre deti. Už tu sa prejavujú viaceré znaky, ktoré sa neskôr stanú pre jeho tvorbu pre deti (poéziu i prózu) charakteristické: hravá lyrickosť, pritlmená komika, majstrovská práca s akustikou slova, výrazová hutnosť básnického i prozaického tvaru, v ktorom vtipný nápad dokáže stmeliť a zorganizovať zvukovú, rytmickú a kompozičnú stránku umeleckej výpovede. Hravosť Hevierovej poézie má veľa spoločného s detskou hravosťou. Pritom sú jeho detské knihy premyslene komponované a autor v nich úzko spolupracuje s ilustrátorom a typografom – čo v jeho posledných detských knihách vyústilo do vlastného ilustrovania a grafickej úpravy niektorých jeho kníh. Hevierove texty pre deti kotvia spravidla v skutočnosti, ale v rovnakej miere ich modeluje aj autorova fantázia. Hevier má veľký zmysel pre slovné hry, ktoré sú často funkčným prvkom stavby jeho rozprávok. Originálna hra s poetickými predstavami dáva jeho rozprávkam nezmeniteľný lyrický pôvab i istú filozofickú hĺbku.
Po rokoch, v ktorých sa Hevier intenzívne venoval vydavateľskej a editorskej činnosti sa znova vracia do poézie zbierkami Básne z reklamnej kampane na koniec sveta, Biele horí najdlhšie a výberom svojich piesňových textov Hrdzovlasá, ktoré nezmenšenou originalitou básnickej výpovede potvrdzujú Hevierovo miesto v modernej slovenskej poézii.
Anton Baláž
Daniel Hevier - tvorba pre deti a mládež
Daniel Hevier (1955) je nesmierne tvorivou osobnosťou, a tak sa jeho ambíciou stalo aj vydávanie kníh vo vlastnom vydavateľstve HEVI, aby týmto spôsobom mohol ukázať, že čítanie môže byť tou najfantastickejšou vecou na svete, ako aj protiváhou televízie, počítačov a hracích automatov (Hevier, 1997). Daniel Hevier je spisovateľom píšucim prózu a poéziu pre dospelých aj pre deti, je esejistom, autorom piesňových textov, rozhlasových hier, televíznych a filmových scenárov. Je prekladateľom, ba aj ilustrátorom kníh. Venuje sa aj interpretácii literárnych textov s cieľom ponúknuť „návod“ na recepciu literatúry, realizuje kurzy tvorivého písania, ba aj iné tvorivé aktivity pre deti a školy.
Jeho „návrat k detstvu“ sa naplno prejavil tým, že vstúpil do literatúry pre deti a mládež, teda na územie slobody a imaginácie (Bábiková – Hevier, 2010, s. 11), na ktorom majú platiť rovnaké pravidlá ako v literatúre pre dospelých, teda estetická funkcia by mala byť aj v „literatúre v literatúre“ (Noge, 1988) zakladajúcou funkciou a mala by integrovať ostatné z funkcií, ktoré jej sú prisúdené. Už tvorbou lyrických veršov v prvej z radu zbierok pre deti a mládež, Vtáci v tanci (1978), naznačil svoju väzbu na generáciu tzv. detského aspektu, ktorá sa v literatúre začala presadzovať na prelome 50. a 60. rokov, teda na hodnotové a tvorivé princípy slobodnej hry, hravej fantázie a humoru. Hravá lyrika v kratších žánrových formách je zvyčajne vystavaná „na jedinom nápade, ktorý stmeľuje a organizuje významovú, rytmickú, kompozičnú a mnohokrát i typografickú stránku básnickej výpovede“ (Stanislavová, 2010, s. 44): „Už prikvitli kvety./ Za kríčky/ schovali si vtáci husličky.// Ich pieseň je ako poduška./ Môžeš si ju ukryť pod ušká.// Tu zem čistá,/ územčistá,/ cinká.// Tak vonia len jar/ a konvalinka.“ (Hevier, 1978, Vtáčie husličky, s. 27)
Daniel Hevier uplatnil v básnickej zbierke Nevyplazuj jazyk na leva (1982) výstavbový i tematický princíp hry, ktorá podnecuje spätnú väzbu adresáta, a cirkusového predstavenia. Princíp hry sa prejavil na významovej i výrazovej rovine veľmi rozmanitých básnických textov, grafických básní, piesní, jazykolamov, hravých úloh, hádaniek, krížovky, pozvánky, diplomu a pod. (jazyková hra, napr. paronymia, hravá slovotvorba, deformácia jazykového výrazu podmieňujúca významové posuny a pod. – „Brzne. Steží. A je tba./ Pobóc! Babá! Už ba bá!“, Hevier, 1982, Dádcha, s. 15; „Postavil som snehuliaka./ Netušil som, čo ho čaká:// Každý si z neho uťahuje,/ zajac ho za nos poťahuje...“, Hevier, 1982, Smiechuliak, s. 12; „Moja milá Matilda,“/ vraví teta Klotilda./ „zažila som ti hotovú detektívku!// Do nosa mi ktosi hodil slivku.// Pozriem sa ti –/ a to vietor na strome sa kolembá.// Poďme rýchlo zavolať sem/ inšpektora Colomba!“, Hevier, 1982, Detektívka, s. 14), ale aj v typograficko-ilustračnej zložke knihy, ktorú realizoval Svetozár Mydlo.
Lyrickejšie vyznieva Krajina Zázračno (1983), ktorá vznikla v čase, keď bolo autorovi veľmi smutno: „Sadnite si za mňa na mračno./ Letím do krajiny Zázračno./ Je to najkrajšia zem v celom svete./ V očiach si z nej domov odnesiete.“ (Hevier, 2015, Krajina Zázračno, s. 97) Podstatou jeho prekvapivých metaforických obrazov je chápanie a prežívanie jedného druhu vecí či javov z pohľadu iných vecí a javov (napr. zabudnutých vecí, opadnutých listov): „Na cintoríne vecí/ je ticho počmáraných kníh./ Jednonohá princezná/ si listuje v nich./ Na cintoríne vecí/ spieva mechanický slávik./ Zlatá slza/ ticho skĺzla/ z očiek dolámaných bábik.“ (Hevier, 1978, Na cintoríne vecí, s. 28); „Na jeseň zoskakujú/ z horiacich stromov listy./ Každý si vezme so sebou/ svoje tajomstvo./ Kto ho môže poznať?/ Kto ho môže zistiť?/ Možno len zametač v parku,/ keď chodníky čistí.“ (Hevier, 2015, Listové tajomstvo, s. 116) Hravý metaforický charakter majú básnická zbierka Kráľ naháňa králika (1985) a kniha veršov i autorských rozprávok Skladací dáždnik a Dáždnikový skladateľ (1986), v ktorej skladateľ Sebastián Nota prekonáva tvorivú krízu počúvaním dažďa: „Keď na dáždnik dopadla malá kvapôčka, zaznelo to, akoby sa pobozkali dva sklené zvončeky. A keď naň dopadla veľká tučná kvapka, zazvučalo to hlboko, ako keď hrá čmeliak na kontrabase.... A tak sa Sebastián Nota stal dáždnikovým skladateľom.“ (Hevier, 1986, s. 10)
Filozofickejší ráz listovej Vianočnej pošty (2011, s. 35 – 36), vydanej v rámci projektu Čítame s porozumením v edícii Analfabeta Negramotná, bol podmienený témou narodenia Ježiša Krista do sveta ľudí a s ich odklonom od vianočného posolstva: „Dospelým to však dôjde až/ neskoršie ako deťom/ To pre vás prišiel tento čas/ radosť čo vládne svetom// Uprostred všetkých darčekov/ ktorými izba praská/ Boh podelil sa s človekom/ o darček menom Láska“.
V jazykovo orientovanej poézii z 90. rokov Daniel Hevier posilnil funkčný aspekt, či pragmatické funkcie poézie, no neabdikoval ani na jej estetickú funkciu. V knihe Básnička ti pomôže (1989) sú detské činnosti (napr. pri prebúdzaní, umývaní, obliekaní) spríjemňované riekankovými textami: „Do tunela/ ide vláčik,/ je to vláčik/ päťprstáčik.// Už je celý/ vláčik dnuka/ a von vyjde/ – tvoja ruka!“ Hevier, 2011, s. 11). Hovorníček (1992) pre neposlušné jazýčky pomáha rozvíjať rečové schopnosti dieťaťa a odstraňovať nedostatky detskej reči, či chybnú výslovnosť: „Popletený pavúčik:/ kedy sa to naučí?/ Pletie siete,/ ako viete,/ pletie siete – v papuči.// Pletie piate cez deviate./ Ja sa asi popučím!“ (Hevier, 1992, Pavúčik Papučík, s. 13), kniha Heviho ABC (1995, neskôr Heviho ABeCeDárik, 2017, nečíslovaná strana) pomáha deťom s osvojením abecedy: „C je citrón napoly./ Keď ťa hrdlo zabolí,/ daj si citrón celučký./ Vylieči ťa z horúčky.“
Znaky estetizovanej hry, nonsensovej fantázie, humoru sú rozpoznateľné v Hevierových autorských rozprávkach Trinásť pochodujúcich čajníkov (1984, napr. Uzimená nočná košeľa, O kráľovi bez koruny, Nehovorte do vetra, Komu máme vykať: „Vy neviete, komu máte vykať? To je predsa jednoduché. Vydre. Vyhni. Vykopávke. Vynálezcom...“ Hevier, 1984, s. 49), Kam chodia na zimu zmrzlinári (1984, napr. Vtáčik Poštáčik, Rozprávka o malom „a“), Aladár a Baltazár na kolotoči (1990), ktorým sa stane zemeguľa, či Aprílový Hugo (1985) a v knihe Odlet papierových lastovičiek (1985), v ktorej zúročí viaceré podnety (napr. zmyslové vnemy – V každej izbe jedno ticho, S nosom na prechádzke).
V tematicky rozmanitých rozprávkach nieto závažnejších konfliktov, kontrastne modelovaných konfliktných postáv, ba ani protikladu dobra a zla (Stanislavová, 2010, s. 97): „A vtedy priskočí zmrzlinár, vrtko prichlopí pokrievku a milý oblak, napapkaný ako maco, ostane dnu. A zmrzliny je dosť na celé leto! Malinovej, pralinkovej, akej chcete...
Na ulici je už zas ticho.
A padá sneh.“ (Hevier, 1984, Kam chodia na zimu zmrzlinári, www.litcentrum.sk)
Prvky hry, nonsensu a paródie využil Daniel Hevier v „buvirozprávkach“ Nám sa ešte nechce spať (1990), Nám sa už zase nechce spať (1995), či Nám sa ešte stále nechce spať (1998), ktorých funkciou bolo uspať dieťa. Hevier týmto spôsobom vo svojej tvorbe esteticky účinne posilnil aj pragmatické funkcie: „Motýľ sa v tej chvíli zmenil na kvet. Už nikdy nemohol odletieť. Zostal na stonke. Spal, spal a bolo mu dobre ako nikdy. Dobrú noc, motýľ!“ (Hevier, 2013, O motýľovi, ktorý nechcel spať na lúke, s. 42)
„Funkčnú estetiku“ (Hevier, 1997; Stanislavová, 2010, s. 165) uplatnil v Protistrašidelnej príručke pre (ne)bojácne deti, v Strašidelníku (1999), a v Heviho škole tvorivosti (2008). V „príručke“ presadzuje poetiku intelektuálnej hry, slobodnej fantázie a humoru, aby prostredníctvom rozmanitých metód i žánrov (napr. rozprávka, reportáž, esej, báseň, príslovie, porekadlo, slovník fóbií, zoznam prezývok, protistrašidelné cvičenie) pomohol dieťaťu poznať a prekonať strach, či utlmiť problém s jeho prekonaním: „Najľahšie je nastrašiť strašidlo!“ (Hevier, 1999, JEDr. Serpentína Strašiftáková, ježibaba od dráhy, s. 44); „Chlapec vidí/ za kríkom/ psisko s veľkým/ jazykom// Psíka skoro/ trafil šľak/ beží za ním/ zabijak“ (Hevier, 1999, O psovi, ktorý sa bál psa, ktorý sa bál chlapca, s. 57). Heviho škola tvorivosti kreuje „oTVOR, ktorým sa dostávame do iných svetov. Do toho, čo nevidno na prvý pohľad.“ (Hevier, 2008, s. 7), a povzbudzuje deti k tvorivosti prostredníctvom rôznych hier, cvičení, príhod zo života inšpiratívnych ľudí (napr. Einstein) alebo múdrych výrokov, či inšpirácií.
K prepojeniu estetizovanej hry a poznania (porovnaj Stanislavová, 2010, s. 103) došlo vo viacerých Hevierových knihách. Krajinu Agord (2001) možno zaradiť medzi postmoderné texty, ktoré reagujú na problematiku drog a drogových závislostí. V rozprávkovom príbehu sa postava Lucinky Halucinky vydáva na cestu, na ktorej sa môže postaviť proti zlu, a tak zvíťaziť „nad tým temným a horším, čo je v každom z ľudí.“ (Hevier 2001, s. 46) V próze Xaver s nohami do X (2010) postava zápasí s predsudkami a šikanovaním. A v príbehu, ktorý vytvoril Daniel Hevier spolu s hemofilickými deťmi, KR.V. alebo Krajina V. čiže Kráľovná Viktória, sa zápasí o poznanie, že „krv je život. Keby sa zmenila na tekutý kov, ľudia by zahynuli od chladu a nenávisti.“ (Hevier 2012, s. 104) Výraznejšiu väzbu na Andersenove rozprávky a ich odkaz možno rozpoznať v knihe Svet zachránia rozprávky (2014). Autor pri zobrazení zápasu dobra a zla zúročil viaceré z andersenovských motívov, tém aj postáv, aby kreoval posolstvo, podľa ktorého „najmocnejšou silou je láska“ (Hevier 2014, s. 102).
Čitateľsky príťažlivý spôsob interpretácie básnických textov ponúkol Daniel Hevier v komentovanej antológii básní slovenských básnikov Ťahák na básne. Daniel Hevier číta poéziu slovenských autorov (2012), teda interpretuje, vysvetľuje, skúša porozumieť, lúšti, prežíva, vykladá, komentuje, objasňuje, podáva osobný pohľad, inšpiruje, zaujíma stanovisko, rozpráva príbeh, kladie otázky, dáva odpovede, nedáva návody, aby vzbudil záujem mladého čitateľa o básnické umenie.
Blízky vzťah Daniela Heviera k výtvarnému umeniu možno rozpoznať nielen z jeho výtvarných ambícií, ktoré sa napĺňajú pri ilustrovaní vlastných kníh (napr. Svet zachránia rozprávky, 2014; Dočítania, decká!, 2020), ale možno ho vybadať aj pri uplatňovaní postupu od ilustrácií k textu, teda od selekcie obrazov z výtvarnej autorskej dielne k tvorbe pútavého príbehu. Poznáme ho z knihy Vtáčia legenda (2018), no Daniel Hevier ho uplatnil aj pri tvorbe knihy Namydlený blesk (2019), pričom v oboch prípadoch sa prejavil ako majstrovský rozprávač príbehov (z) obrazov.
Vtáčia legenda, z pomedzia umeleckej a náučnej literatúry, s ilustráciami Vladimíra Krála je komponovaná ako „príbeh v príbehu“ deda Stehlíka a jeho vnuka Straku, ktorí si cestu lietadlom do Edinburghu skracujú, teda „dynamizujú“ ju, keď improvizovaným rozprávaním a vymýšľaním si vtáčieho príbehu orla, kráľa vtákov, a kohúta Pedra, ktorý napriek svojim „kohútím“ obmedzeniam prekonáva sám seba, rozrušujú stereotypy v myslení a prežívaní, ale najmä pri tvorení vlastného príbehu.
Namydlený blesk je tvorivou spisovateľovou poctou priateľovi a ilustrátorovi viacerých kníh, Svetozárovi Mydlovi: „Ja som bol iba rukou, ktorá zapisovala udalosti, ktoré som našiel v obrázkoch nášho priateľa Mydlozára. Niekedy to bola riadna fuška, keď sa vedľa seba ocitli obrázky, ktoré navzájom nesúviseli. Ale keď som sa na ne zahľadel pozornejšie, objavil som mostík, ktorý ich spája. (...) Z času na čas nám chcú ukradnúť náš namydlený blesk. Myslia si, že je to hrozitánska zbraň. A možno aj je. Pretože je to naša fantázia, radosť a snívanie. A to vždy zvíťazí nad zlobou a nenávisťou.“ (Hevier, 2019, s. 117) Potvrdzuje Hevierove tvorivé princípy, hru a bezbrehú fantáziu, funkčnú hru so slovom, s jeho výrazom aj významom – „Hlodavce hlodajú a hľadavce hľadajú. Mišolienka hľadala zaujímavé myšlienky a nápady. Bola vynálezkyňa a nálezkyňa. Mala nos na neobyčajNOSti.“ (Hevier, 2019, s. 25)
Literatúra
Bábiková, Marta – Hevier, Daniel: Územie slobody a imaginácie (Rozhovor). In: Knižná revue, roč. XX, 2010, č. 1, s. 11. ISSN 1336-247X.
Naščák, Peter: Daniel Hevier: Vtáčia legenda (recenzia). In: Bibiana, roč. XXV, 2019, č. 1, s. 66 – 67. ISSN 1335-7263.
Stanislavová, Zuzana a kolektív: Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1960. Bratislava: LIC, 2010. ISBN 978-80-8119-026-1.
Hevier, D.: Kam chodia na zimu zmrzlinári. In: https://www.litcentrum.sk/ukazka/kam-chodia-na-zimu-zmrzlinari
Martina Petríková pre LIC, 2020
