Denisa Fulmeková photo 2

Denisa Fulmeková

11. 5. 1967
Bratislava
Pseudonym:
Mina Murrayová

Komplexná charakteristika

     Tvorba Denisy Fulmekovej sa plodne rozbieha vo viacerých spisovateľských polohách. Rozlišovacím znamienkom pritom nie je žáner, určený vo viacerých variantoch hneď od počiatku, ale žáner je len výrazom uvedomeného autorkinho postoja k téme. Z tohto hľadiska je príznačne nazvaný jej knižný debut Tak čo teda? (vydala ho pod pseudonymom Mina Murayová), zložený z kratších textov, čŕt, skíc či reportáží. Určila v ňom okruhy, v ktorých sa bude vo svojej tvorbe pohybovať (manžel – svet, rodina – súkromie, ženské pletky – citové a rodinné problémy). Jasnejšie sa vyhranila ďalšou prózou, ktorú napísala spolu s Petrom Maczovszkým. Ich spoločný Klebetromán vyvolal vlnu záujmu o mladú autorku, známu už z časopisecky publikovaných príspevkov. Mužský rozprávač v nej odhaľuje podhubie slovenskej kultúry, prepletené vzťahy medzi „umelcami“, a to často v podobe karikatúry či grotesky. Za premenovanými postavami sa skrývajú známe „klubové“ postavičky, zachytené v ich komickej polohe, ako môžu pôsobiť na nezainteresovaného pozorovateľa. Spolupráca s iným autorom a štart z prostredia, ktoré jej bolo dobre známe, boli šťastným východiskom pre jej ďalšiu tvorbu. Dala v nej najavo, že sa chce odtrhnúť od prostredia, ktoré by jej zväzovalo ruky jednak nazeraním na spoločenské i literárne hodnoty, jednak spoločenskými väzbami. Zároveň si tým možno dodala smelosť na vlastnú knižku. Jej ďalší román Dve čiarky nádeje, vydaný už samostatne, sa venuje kľúčovým okamihom predovšetkým v ženskom pociťovaní sveta. Ženy sú u nej vždy ženy, a nie premudrované filozofky, nehanbia sa za svoju prirodzenosť a svoje intuitívne reakcie vedia dodatočne reflektovať; týmto spôsobom ich vlastne rehabilituje aj v literatúre: nemusia sa snažiť o nejakú inú svoju podobu, sú pred nami vo svojej ženskej prirodzenosti, a preto sú zaujímavé aj ako literárne postavy. Ich problémy sa krútia okolo chcených a nechcených detí, okolo detí, ktoré sa nenarodili, detí slobodných matiek a detí vydatých žien. Svojrázna postava redaktorky Sone Durgovej sa vynorí aj v románe Jedy, ktorý je akoby pokračovaním s problémami na pôrodnici. Fulmeková sa prezentuje ako autorka, ktorá chce ženské postavy vykresliť verne a realisticky, neľutuje čas ani námahu na ich odpozorovanie a výstižné vykresľovanie.

     Denisa Fulmeková začala písať odvážne: od istej formy recesie prešla cez jemné psychologické polohy ku kresbe charakterov a situácií, no vždy si zachováva zmysel pre humor. Hoci autorka je načítaná a sama pochádza z kultúrneho, literárneho prostredia, netrpí knižnosťou, na nič a na nikoho sa neodvoláva, neopiera sa o nijaké autority, je sama sebou, ako sa o to snažia aj jej ženské postavy. Navyše vniesla do prózy živý jazyk každodennosti a zvýznamnila obyčajný život súčasnej ženy na život hodný literárneho zápisu.

Anna Blahová