Myslím si, že dané dielo je perfektným príkladom na ozrejmenie, zvlášť mladej generácii, že láska, dobro, ľudskosť, úprimnosť, dôvera, pomoc blížnemu v núdzi, prosto ľudská charakternosť je v živote viac ako bezhraničná oddanosť nejakej ideológii a že aj príslušnosť k náboženskému vierovyznaniu treba potvrdiť reálnymi skutkami. I v súčasnej dobe je nevyhnutné sprítomňovať beletristickým jazykom zložité ľudské osudy, boj o holý život, ale aj boj o lásku a zároveň zachovanie ľudskej dôstojnosti pred neľudskou dobou. A práve tieto aspekty Denisa Fulmeková dokonale sprítomnila cez „tri ľudské osudy“ a lásku.
Ján Gallik, Romboid č. 1-2/2017
Vnútorná, neobvyklá, podľa môjho názoru však originálna, vynaliezavá štruktúra románu je postavená na dvoch, navzájom sa prelínajúcich a dopĺňajúcich sa rozprávačských rovinách. Prvou je autorské rozprávanie, opisujúce dobové udalosti a najmä osudy hlavných i vedľajších postáv knihy. Druhú rovinu tvoria kurzívou vysádzané a autorkou reprodukované fiktívne spomienky jednej z hlavných hrdiniek knihy Anny Mrázovej. Tá ich rozpráva akoby prozaičke už ako deväťdesiatpäťročná starena, s odstupom viac ako 70 rokov od prežitých udalostí a vlastných skúseností. Takáto metóda prehlbuje plastickosť deja a čitateľovi pomáha lepšie sa v ňom orientovať, resp. pochopiť často prekvapujúce, nečakané konanie jednotlivých postáv.
Ivan Kamenec, Romboid č. 9/10 2018
Na románe Doktor Mráz zaujme predovšetkým jeho precízny jazyk, pôsobivý dobový kolorit, dômyselná hra faktov a fikcie, vďaka ktorej vznikol univerzálny príbeh, ktorý sa mohol prihodiť kdekoľvek, ktorejkoľvek rodine, ktorý však zároveň pôsobí nevšedne autenticky. Upozorňuje na nebezpečenstvo potajomky sa šíriaceho zla, postupného nenápadného posúvania hraníc akceptovateľného, ktorých absurdnú, neakceptovateľnú polohu si rozhodujúca väčšina spoločnosti všimne, až keď je neskoro.
Ľubica Schmarcová, Knižná revue č. 3, 2019
Svojou (vo väčšine básní) strohosťou a krátkosťou akoby sa snažila podoprieť silu myšlienky, intenzívnosť pocitu, ktorý prežíva.
Peter Farkaš-Žiška
Pri čítaní v prvom pláne môžu básne zbierky Som takmer preč pripomínať to, čomu sa kedysi hovorilo ľúbostná lyrika. No „ľúbostnosť“ sa skloňuje v rôznych pádoch a dnes má navyše podstatne širšie konotácie, ako boli tie niekdajšie, striktne heterosexuálne, preto interpretáciu z tohto pohľadu nepovažujem za dôležitú. Jednoducho zrodil sa nový príbeh v podobe novej autorky, čo je v súradniciach našej poézie potešiteľné: príbeh jazyka neuvraveného, subtílne introvertného a krehkého, príbeh jazyka s úspornou a presnou metaforou, ktorá prostredníctvom zdanlivo okrajového javu odhaľuje vnútorné rozpoloženie autorky aj tej podoby sveta, ktorý reflektuje.
Robert Bielik
Názov zbierky Som takmer preč primárne asociuje vzďaľovanie sa, to priestorové, ale najmä duchovné; dobrovoľnú izoláciu, ale aj čakanie na toho druhého; potrebu a nevyhnutnosť miesta a času pre seba; potrebu nabrať druhý dych, možnosť potichu sa tešiť z každodenného šťastia (Vypísať sa). Paradoxne, hoci Fulmekovej básne vyjadrujú aj tieto polohy, autorkin lyrický subjekt je predovšetkým veľmi blízko. Blízko k partnerovi, blízko k potrebe toho druhého, no najmä vždy „tu“, „pri tebe“, ako opora. V tomto zmysle je Fulmekovej poézia poéziou zrelého partnerstva (zrelej autorky?): „Zaklínam svetlo / mojej pustovne, / v ktorom sa zvykneš / občas zjaviť / a ja ti viem prísť / v ústrety“ (Ty si?). Ak hovorím o poézii partnerstva, nemám na mysli tematickú základňu básní (prevažne partnerské vzťahy), ale predovšetkým osobnú výpoveď a spôsob jej artikulácie. Fulmekovej partnerstvo je o behu na dlhé trate, o ktorom sa vo „fragmentoch“ básní hovorí nepateticky, v tóne každodenných skromných želaní, túžob a pocitov, v tóne poznačenom pokojom skúsenosti: „Prikrývame sa vlastnou kožou / a z našich túžob sa preberáme / ako zo sna. // Daroval si mi mňa, / ja tebe možno teba“ (My v nás). Subjekty svojich básní Fulmeková „nedelí“ na mužské a ženské, ale na „ja“ a „ty“ a tieto ďalej skúma v priestore spoločného „my“ (partnerstva). V zbierke vyniká koncentrácia intimity, hĺbavosť a cit pre jednoduché pomenovanie: „Slnku sa páči meniť sa vo mne na dúhu“ (Vitráž). Túžba po prítomnosti toho druhého, túžba poznať sám seba, túžba vytvárať a pestovať vzťahy, nachádzať hodnoty, rešpektovať „ja“ (Denisa?) v životne nevyhnutnom „my“.
Jana Pácalová
Pokus o literárne klebetenie dvojpohlavnej dvojice autorov je počin typu akejsi kuriozity, ktorý si už od prvej strany chytí konzumenta svojím prudším a svižným rozbehom, určitou zvláštnosťou až „žúrovitosťou“ deja aj diskrétnou škandalóznosťou tak, aby „trafená hus zagágala“.
Pavel Malovič
Oceňujem, že Denisa vstúpila do projektu a istým spôsobom ma usmerňovala. Pomohla mi vniesť do textu disciplínu a brať ohľad na čitateľa. Keby som mal celý Klebetromán napísať sám, nikdy sa nedopracujem k napätiu a príbehu.
Peter Macsovszky
Tieto fejtóny sú akýmsi ženským denníkom, v ktorom sa všetko zlé obráti na dobré (áno, aj dospelí po tom ešte vždy túžia), hrany konfliktov sa dajú obrúsiť niekoľkými zmierlivými riadkami a svet zrazu vyzerá ako jednoduchá rovnica. Aj keď nie všetky sú rovnako rafinovane vypointované, niektoré skutočne patria k lahôdkam – za všetky spomeniem aspoň Cudziu ženu v počítači.
Barbora Škovierová
