Bangova tvorba vychádza z autorovho zážitku a tradície cigánskej ľudovej poézie nielen v ideovo-tematickej rovine (to by zvádzalo k nepríjemnému dôrazu na exotizmus). Túto determináciu obsiahla vo svojom celku. Svedčí o tom skutočnosť, že autor sa z básne v maximálnej miere snaží vytlačiť civilizačné, ale aj spoločenské alebo individuálne ľudské prvky a obsadzuje ich miesto prvkami prírodného bytia. Stáva sa tak jeseninovským „orgánom na vyjadrenie nevyčerpateľného smútku polí“ a jeho básne nadobúdajú vysokú mieru univerzálnosti, hoci vo vymedzenom priestore. Na druhej strane vie upozorniť na svetlé stránky svojho sveta a vyniesť z jeho tragiky poéziu, ktorá má aj svoj zmysel inštruktívny: učí zázračnému pohľadu na svet, učí tešiť sa z prostej skutočnosti, že dážď je modrý, na čo sme už dávno zabudli. Potrebujeme toto pripomenutie prírodného v človeku a zdôraznenie jeho bezprostredného zväzku so svetom. Cítime radostnú spontánnosť, nevykonštruovanosť lyrického videnia, lebo báseň sa tu nevydobýja slovám, ale nachádza na ceste, alebo prosto existuje.
Albín Bagin
