Všetky tri básnické zbierky D. Tuyet-Lan Nguyen obsahujú jednoliate básne bez výraznejšieho vnútorného členenia, schopné zhrnúť výpoveď na jeden výdych. V nasledujúcich zbierkach sa postupne zjednodušujú a harmonizujú do lyrických záznamov s gnómickými sentenciami.
Najdramatickejšie pôsobia básne z debutu
Čiary života, kde sa najexistenciálnejšie objavujú pocity krízy, hľadanie identity a pokúšanie sa o prekonanie skúsenostného deficitu mladučkej autorky, ktorá v čase vydania mala osemnásť rokov. Básne majú silné emotívne jadro, takmer výhradne deficitného negatívneho charakteru, vyjadrujúce absurdnosť, paradoxy, tragiku, skepsu alebo bolesť. Niekedy sa takáto poetizovaná emócia stane aj cieľom a nepostupuje sa ku konkrétnejšiemu a komplexnejšiemu zobrazovaniu skutočnosti. Častejšie však autorka odhaľuje aspoň toho, kto sa v nepriaznivej situácii nachádza – lyrický subjekt, partner alebo človek, ktorého nešťastia bola svedkom.
Básnická zbierka
Rozkrídlenie definitívnejšie rozdeľuje účinkujúcich v poézii D. Tuyet-Lan Nguyen. Takmer výhradne je lyrický subjekt projekciou autorského subjektu, pričom si ponecháva voľnosť v miere štylizácie alebo fantazijného vzdialenia sa od realistickej kresby. Toto stotožnenie so sebou prináša aj spresnenie v hľadaní, ktoré síce nemení témy (osobná kríza, identita a interakcia s inými vo svete), ale dáva im adresnosť. Postupne tu pribúdajú prvé syntézy ako získané skúsenosti. Veľký dôraz kladie na pochopenie života s mužmi, s ktorými je ako žena prirodzene a osudovo spojená, a potom, osobitne, skúsenosť s Bohom, s ktorým nadväzuje rovnako osudový vzťah na transcendentálnej osi.
V zbierke
Liana času ešte viac ustupuje poeticko-estetické, z ktorého poetka čerpala v predchádzajúcich dvoch knihách.
Liana času má formu cestovného denníka, kde názvy básní sú označené poradím dní a miestom. Knihu síce autorka delí na tri oddiely, ale táto tektonika nemá výraznejší vplyv a kniha si zachováva vnútornú jednoliatosť, kompaktnosť, svoj vlastný „prúd času“. Na inšpiráciu a vznik básne už nie je potrebný silný dramatický impulz, stačí aj obyčajné prírodné zátišie. Nemáme však pocit, že by to bolo menej, skôr naopak – autorka vyspela a nadobudla schopnosť nachádzať krásu aj vo všedných veciach. Od videného postupuje ďalej k načrtnutiu súvislostí medzi videným a zažitým. Básne sa kondenzujú, stávajú sa gnómickejšími, pribúda syntéz aj harmonizujúceho zmierenia, čo dobre dokumentuje napríklad vzťah k Bohu a spiritualite, ktorým poetka vracia vysoký status a autoritu.
Ján Gavura, 2012
