Prvé Tatarkove knihy sú rôznorodými zbierkami novelistických próz, ktoré sa pokúšajú vystihnúť osobné zážitky z čias na prelome 30. a 40. rokov a reflektovať ich. Novela Panna zázračnica je nadrealistickou víziou lásky, ale aj inotajovou výpoveďou proti fašizmu. Satirickým duchom je predchnutý román Farská republika, jednoznačne protifašistické vyznenie má román, stavajúci na autorovej skúsenosti z protifašistického odboja (Prvý a druhý úder). Zároveň sa v týchto dielach kryštalizuje autorova tendencia zúčastniť sa na budovaní povojnového života a jeho príklon k poetike socialistického realizmu. Dve novely z knihy Rozhovory bez konca však už predstavujú nový typ reflexívno-filozofujúcej prózy, ktorá konfrontuje odbojové fakty a skúsenosti s novou politickou a spoločenskou realitou a hľadá východiská v ľudskej láske. Myšlienka porozumenia medzi národmi je dominantou knihy Prútené kreslá, ktorá je filozoficky zložitou výpoveďou o súvislostiach vtedajšieho sveta a modernej civilizácie, v ktorej sa výrazne prejavuje jeho kritický postoj k spoločenským a medziľudským vzťahom v upevňujúcej sa totalite, k svetu degradujúcemu človeka na bytosť zotročenú byrokratickou mašinériou. Najvýraznejším kritickým akcentom sa vyznačuje novela Démon súhlasu, ktorá bezprostredne satirickou parabolou reaguje na totalitnú moc, vyhlasuje nezmieriteľný boj s byrokratickými praktikami vtedajšieho režimu. Kniha sa stala emblémom demokratizačného procesu a mala rozhodujúci význam pre demokratické smerovanie slovenského literárneho vývoja. Napriek nezmieriteľnému kritickému tónu sú Tatarkove prózy apoteózou lásky a ženskej krásy, rozvírujúcou všetky ľudské zmysly. Hľadanie optimálneho sveta prežiareného láskou a porozumením je aj hlavnou témou Tatarkových kníh, ktoré vyšli v zahraničných vydavateľstvách v 70. a 80. rokoch 20.storočia. Nejde o vyhranené prozaické útvary, ale o dokumenty o bytí a myslení spisovateľa, ktorý nepodľahol svojmu utrpeniu a neprestal veriť v nové nádeje ľudstva.
Alexander Halvoník
