Svoj skúsenostný komplex transformuje do prozaického tvaru, využívajúc niekoľko príznakových kompozičných a štylistických postupov. Najčastejšie je to zatemňovanie, stajomňovanie zmyslu rozprávaného príbehu alebo ľudských vzťahov a konfliktov. Čitateľ sa ocitá v pozícii náhodného, vonkajšieho pozorovateľa alebo svedka udalostí, rozhovoru a nechápe o čo ide postavám, môže si to len domyslieť alebo vytušiť. (…) Neurčitosť významu aj zmyslu prozaickej výpovede je v ostrom kontraste s jasným, presným iluzívnym zobrazením detailov i celku vecného a prírodného prostredia, deja alebo zovňajšku postáv.
Karol Tomiš
Dušekov starostlivo zachytený mikrosvet, jeho obdivovanie navonok celkom obyčajných vecí (ktoré dostanú vďaka neočakávanej zmene optiky alebo prekvapujúcemu osvetleniu nový význam), odvaha vymýšľať v časoch chladnej pragmatickej jednoúčelovosti vzťahov, to všetko pomohlo prozaikovi vyhnúť sa konvenčnej, ba už i módnej nostalgii postáv nad zánikom starootcovského sveta.
Ivan Sulík
Dušan Dušek obohatil slovenskú literatúru najmä tým, že svoju poetiku postavil na detaile s autobiografickým nábojom, čím sa jeho prozaická tvorba dostala do kontrapunktu s oficiálnou ideologizovanou literatúrou. Dušek sa vypracoval na jedného z najlepších slovenských poviedkarov. Svet jeho próz hýri drobnými rázovitými postavičkami, ktoré prinášajú na scénu nielen autorskú skúsenosť z detstva, ale aj humor, iróniu a osobitý poetizmus, založený na presne vystavanej metafore s konkrétnym príbehovým pôdorysom, ale aj imaginatívnosťou a jemnou psychologickou drobnokresbou. V jeho poviedkach v presnom prozaickom tvare spolunažíva realita s obrazotvornosťou, iracionalitou a tajomnosťou. Frekventovanou témou Dušekových poviedok je popri detstve aj vzťah medzi mladou a staršou generáciou, cez ktorý sa premietajú s kritickým akcentom zložité spoločenské, sociálne a politické súvislosti. V zbierke poviedok Teplomer sa popri všetkých týchto štandardných vlastnostiach dostávajú do popredia politické postoje autora k skutočnostiam totalitného režimu i k skutočnostiam po „nežnej“ revolúcii roku 1989. Majstrovsky poskladaná farebná vitráž ľudských osudov v zbierke Pešo do neba vytvára obraz, cez ktorý k nám prenikajú lúče zážitkov, momentov a maličkostí, humorných ale i vážnych situácií, opísaných s hravosťou a ľahkosťou autorovi vlastnou. Dušek sa sústavne venuje scenáristickej a rozhlasovej tvorbe.
Alexander Halvoník
Dušek odovzdáva spoločnosti zrelé prozaické umenie, založené na hlbokom poznaní duše dedinského človeka i sociálneho kontextu, v ktorom tento človek žije (či včera žil). Dušek sa nespolieha len na zážitok a poznanie, ktoré je ináč základom každého skutočného umenia, ale predkladá ho čitateľovi pomocou súčasných výrazových prostriedkov a z dnešných stanovísk, čím výrazne rozširuje paletu súčasnej prózy.
Rudolf Chmel
Náprstok je to užitočný ľudský vynález a i Dušan Dušek ho často pri svojej tvorbe využíva rovnakým spôsobom: šije, zošíva (nikdy ale nepláta) príbehy tak, aby svojich hrdinov uchránil pred najbolestivejšími pichnutiami osudu. Namiesto drsných obrazov súčasnej reality (a týka sa to všetkých troch desaťročí, v ktorých jeho poviedky vznikali) sú jeho príbehy nasýtené osobitým poetizmom, humorom a láskavou autorskou iróniou, zaplnené svojráznymi postavami a postavičkami. Nemožno ale povedať, že Dušekove príbehy sa odohrávajú v akomsi historickom bezčasí – dobovo ich zakotvuje – ale čas, ktorý obteká jeho postavy, plní v ich životoch inú, dôležitejšiu funkciu, funkciu milosrdného času. Preto nie náhodou práve poviedka Milosrdný čas uzatvára príbehy knihy, lebo „v milosrdnom čase nikto nezomiera, v milosrdnom čase idú hodinky raz dopredu a raz dozadu, ako si kto želá... v milosrdnom čase všetci žijú...“ Princíp oživovanej pamäti, pripamätávanie si vecí a ľudí, ktorý tvorí príbehové východisko poviedok, prináša galériu postavičiek – nimi Dušek vracia do nášho vedomia svet, ktorý by sa inak nikdy neocitol vo „veľkých dejinách“. Obnovuje tak pohľad na obyčajného slovenského človeka (hoci zväčša lokalizovaného na autorovo milované Záhorie), znovuvytvára jeho ľudskú jedinečnosť a jeho zakotvenosť v komunite – hoci by ho tá i odmietala. Dušekove postavy sa viac ako s tlakom doby musia vyrovnávať s pocitom nenaplnenosti vlastného života, ťaživosti vlastnej situácie. Dušek obdivuhodne vystihuje či rekonštruuje ich vnútorný pocitový svet, vytvára v každom príbehu dostatok priestoru pre jeho naplnenie.
Anton Baláž
Príbehy. Občas iba letmo naznačené, zriedka vypovedané v celej svojej poučnosti a exemplárnosti, najčastejšie eliptické, nedopovedané, nesfunkčnené vonkajším dramatickým napätím. „Románik“ Zima na ruky má niekoľko príbehov vypovedajúcich za seba i za celok segmentárne členeného rozprávačstva. Všetky majú prinajmenej trojgeneračný záber, pretože ani jeden nie je vytrhnutý z jednoty času rozprávania, všetky súvisia s predkami a potomkami, ktorí sa raz určite o seba aspoň štrngnú v prúde roztečených slov alebo zvečnených momentiek, aby si odovzdali svoje posolstvo, aby upozornili, že všetkému nemožno porozumieť zrazu a navždy a že najväčším ľudským nedorozumením je neporozumenie. Pravdaže, v Dušekovej próze sa niekedy ťažko rozoznáva, koľko je v individuálnych drámach humoru a koľko irónie. Veď najmä v tejto tónine je napísaná celá tá hýrivá paráda iskriacich slovíčok, prešmyčiek, slovných hračiek, bonmotov i samopašne podaných hriechov, prehreškov i hriešikov, za ktorých zrkadlom pulzujú skutočné, nezriedka i krvavé drámy príslušníkov generácie Dušekovho polstoročia. Rozprávač to ako z klobúka vyťahuje z fiktívneho denníka slobodného chalana, ktorý napriek všetkému prežíva nehatené detstvo: všetko treba zapísať, lebo litera scripta nevpustí lož. A navyše – dramatik, humorista a ironik sa opäť uviedol ako nepolepšiteľný básnik: niektorým jeho riadkom či gagom už chýbajú azda len rýmy, aj to hádam len preto, aby čitateľ nebodaj nepodľahol ilúzii, že aj próza môže byť básňou.
Alexander Halvoník
