Písať začal až vo švajčiarskom exile po nemecky. V roku 1970 napísal svoju prvú recenziu pre týždenník Die Weltwoche o tvorbe ruského exilového spisovateľa V. Maximova. Neskôr do tohto prestížneho časopisu písal fejtóny a literárne reportáže z Číny, Juhoslávie, Maďarska a Japonska. Slovenské texty písal do emigrantských časopisov: parížskeho Svědectví, frankfurtského Obrysu, švajčiarskeho Zpravodaja. Dlhodobo spolupracoval s literárnou redakciou švajčiarskeho rádia DRS 2. Do čitateľského povedomia na Slovensku sa zapísal až ako prozaik v roku 1991, keď vyšiel jeho „opakovaný debut“ Maratón Juana Zabalu. Táto kniha poviedok vyšla už v roku 1984 v Londýne, v prestížnej exilovej edícii Rozmluvy a veľmi dobre ju prijala exilová kritika (vrátane takej kritickej autority akou bol J. Škvorecký). Autor v nej na pozadí histórie košických maratónov podal umelecky presvedčivý, ironicko-láskavý a primerane nostalgicky podfarbený obraz svojho rodiska. Kniha prekvapuje aj faktografickou presnosťou, s ktorou sú zaznamenané udalosti okolo vzniku tejto výnimočnej udalosti v histórii mesta. Svoje skúsenosti z dvoch vedeckých pobytov v Japonsku stvárnil v cestopisnej novele Japonský diván. Kniha má dve príbehové roviny: esejistickú a naratívnu. Na úskaliach vzťahu Európana a Japonky sa v nej autor pokúsil nastoliť tému ľudského zlyhania. Po knihe poviedok a cestopise vyšiel autorovi na Slovensku aj rozsiahly román Esterházyho lokaj, ktorý predstavuje originálny príspevok do histórie slovenského moderného (aj postmoderného) románu. Toto dielo má netradičnú výstavbu, premyslene a funkčne využíva časovú a dejovú diskontinuitu a svojim spôsobom rozprávania dokáže sugestívne evokovať atmosféru doznievajúceho uhorského baroka. Príbeh sa odohráva v 18. storočí a vykresľuje aj spoločenskú atmosféru v Uhorsku pred nástupom osvietenstva. Šimko je aj autorom scenára dokumentárneho filmu VI. prápor z obdobia vojnového Slovenského štátu. Tzv. Šiesty robotný prápor bol trestnou jednotkou nútených prác, do ktorej bolo zaradených okolo 1200 mladých mužov, najmä židovských odvedencov a príbeh dokumentuje spôsob ich prežitia a zároveň aj nastoľuje stále aktuálne otázky viny a odpúšťania. Film uviedli televízne stanice v Európe, USA a Izraeli. O osude českých a slovenských emigrantov vo Švajčiarsku mu po nemecky vyšla kniha rozhovorov pod názvom Exil in Basel. Predstavuje v nej osudy dvadsiatich Čechov a Slovákov, ktorí sa po auguste 1968 ocitli vo švajčiarskom exile v Bazileji – spolu s ďalšími štrnásť a pol tisícmi emigrantov z Československa, ktorí si za svoj nový domov zvolili práve Švajčiarsko. Popri beletristickej a dokumentárnej tvorbe uverejnil od roku 1970 do súčasnosti množstvo odborných kníh, článkov a štúdií, recenzií, informácií a fejtónov o literatúre a kultúre v prestížnych nemeckých a švajčiarskych periodikách (Neue Zürcher Zeitung, Die Weltwoche, Frankfurter Rundschau a i.).
Anton Baláž
