Edmund Hlatký už svojím debutom, dvojnovelou História vecí (1988) anticipuje vývin slovenskej prózy po roku 1989 predovšetkým v tematickej rovine, a to detabuizáciou problému viery, ale tiež typom postavy – človeka so znepokojujúco ubolenou dušou. Aj Hlatkého ďalšie prózy (Jesenný opar, 1999; Iní ľudia, 2000; Sláva a tajomstvo, 2001; Abraka dabraka, 2008 a Nekróza, 2013) sa výrazne vyčleňujú z prevažne recesívno-ironickej línie ponovembrovej literatúry, a to predovšetkým „sebairóniou“ či „vnútornou vážnosťou“. Hlatkého História vecí však nezaujala kritiku len nezvyčajnou naliehavosťou témy (viery) modelovanej v protiklade k racionalite, ale tiež implicitnou otázkou kolektívnej manipulácie s individuálnym vedomím. Hlatký vo svojom debute nehľadá riešenie daných rozporov, dôležité je ich prežívanie a individuálne hodnotenie. Kým v prvej novele, Bohdan, je silnou, manipulatívnou osobnosťou protagonistov (Vladov) strýko, zlo v druhej novele, Sutner, predstavuje mechanizmus vojenskej moci. V Hlatkého textoch je však potenciálne vinný každý človek, respektíve, potrestaním jednotlivca sa nič nekončí, cez neho sa súdi aj ktosi iný. Problematizovaním dobra a zla Hlatký nepriamo odkazuje na Dostojevského koncepciu viny a trestu – človek zostáva voči násiliu bezmocný, osudovo bezradný, často je tragickou obeťou komplikovaných situácií.
V autorovej druhej knihe, Jesenný opar, je zlo abstraktné, nekonkretizovateľné, človek je viac ohrozený úzkosťami (znútra) než protivníkmi (zvonku). Namiesto fyzicky postihnuteľného nepriateľa útočia na postavy (aj ďalších) Hlatkého textov rôzne „energotiene“ či mimopersonálne sily. Proti prenasledovateľom človeka, Satanovi, „neznámym psychickým silám“, „ľudskej čiernej diere“, „diaľkovým doktorom“, „znepriatelenému stvoreniu“ či „svetovému zlu“ stojí postava – „ľudské slnko“, „svojím spôsobom Bohom vyvolený“, „ľudia tajného dobra“ a i.
Ak autor v debute kreuje protagonistu, ktorý sa aspoň čiastočne usiluje sociálne adaptovať, v nasledujúcich prózach komunikácia jednotlivca s vonkajším svetom zlyháva. Vina je kolektívna, preto ťažko dokázateľná; pokánie je individuálne, trest by mal prijať každý: „Uveril si, Edo Driapal, že vina sa všetkým zúčastneným nedá dokázať, pretože je nepatrná, a preto sa všetci do jedného musia priznať ešte pred svojou smrťou a prijať trest, musia sa priznať k účasti na mučení, zavrhnúť kolektívnu vinu a dať sa na pokánie.“ Hlatký verí v zodpovednosť jednotlivca, varuje pred globálnym zlom a odkrýva jánusovskú tvár človeka. Jeho postavy dobre poznali Bibliu, no boli prinútené vzdať sa jej; avšak hľadanie Boha, i keď nie v teologickom zmysle, je pre ne nevyhnutné.
S problémom viery súvisí vysoká frekvencia biblických motívov v Hlatkého tvorbe (napríklad hory, kríža, objavujú sa tu Kain, Ábel, Tamaria, Zuzana, Eva, Samuel, Dávid a i.). Niektoré z nich (napríklad hada, leva, mora a i.) však možno interpretovať aj inak, prostredníctvom hlbinnej psychológie, ba v Hlatkého próze „všetko môže získať štatút symbolu, znamenia“ (Barborík). Pomocou Biblie Hlatký načrtáva úzkosti postáv, ich vzťahy k okoliu, či usiluje sa zodpovedať na otázku, ako prežiť vo svete „fundamentálneho hriechu“. Neúspešné hľadanie zmyslu bytia je opäť podmienené rozporuplnosťou Hlatkého protagonistu, ktorý je síce často presvedčený o vlastnej vyvolenosti, ale márne hľadá akceptáciu u iných ľudí. V Hlatkého tvorbe sa variuje motív duševnej choroby, najmä paranoidnej psychózy: vystupuje tu človek, ktorého „duševné zdravie je vykúpené duchovnou krízou“, ktorému „hrozí šialenstvo“ alebo ho ostatní považujú za „nenormálneho“. Jednotlivec nemôže zvládnuť ani vlastné stavy fóbie, nieto ešte „permanentnú krízovosť“ sveta. Hlatkého protagonisti často nerozlišujú medzi vonkajšími a vnútornými javmi: „Svoje vnútorné stavy prežívam ako skutočnosť, takže to odporné počasie a prázdnotu mestečka prežívam len ako dekoráciu svojich hlbokých a rozmanitých zážitkov.“ Postavy opakovane nerozoznávajú medzi snom a bdením, halucináciou a skutočnosťou, vlastnou a cudzou vinou, hypersenzibilne reagujú na vonkajšie podnety, sú vzťahovačné a zahľadené do seba. S chorobou postavy súvisí jej vyčlenenie zo spoločnosti, strata blízkych ľudí i schopnosti prežívať akúkoľvek radosť: „Aký krásny svet... Len ja ho nemôžem užívať, som načisto vyvrhnutý z vonkajšieho sveta. Bál som sa, že niekto na mne zbadá môj idiotizmus. Nie, ľudia mi nemôžu pomôcť, na to som priveľmi hrdý a urazený, nijaký doktor, nijaký psychiater“.
Na rozdiel od prozaikov, ktorí recesne, hravo využívajú inter- a intratextualitu, Hlatký nie je ironicky dištančný voči cudzím textom. Naopak, jeho postavy sa s dielami, ktoré čítajú, často identifikujú, sú pre ne prostriedkom na hľadanie zmyslu bytia, nahrádzajú reflexie narátora. Hlatkého prózy tak funkčne dopĺňajú alúzie na diela rôznych autorov: Dostojevského, Freuda, Junga, Hegla, Minaříka, Eca, Faulknera, Slobodu, Eca, Borgesa a i. Výrazným príkladom intratextuality je najmä prestupovanie postáv z jedného textu do druhého, ale tiež varírovanie tých istých motívov.
Hlatkého prózy poukazujú na proces neľahkého písania, tvorby ako hľadania, úsilia o zachovanie vlastnej dôstojnosti. Vedomie štylizácie umožňuje rozprávačovi selekciu, zmysluplné zostáva hľadanie tých správnych písmen, ktoré možno nespasia svet, ale protagonistovi pomáhajú prežiť v „mizernom stave, stave vnútorného ohrozenia“. Písanie je pre postavu záchranou, denníkovou terapiou: „Neverím ničomu na svete, len klepotu klávesnice písacieho stroja, ktorému sa zverujem so svojou biedou. Verím v čistý hárok papiera, ktorý si pýta, aby ho niekto popísal znakmi alebo nakreslil naň obraz. To je jediné, čomu verím.“ Táto iná viera, viera vo „víťazstvo písacieho stroja nad prázdnotou“, je pre autorovo písanie zvlášť produktívna, pretože autentické, denníkové zápisky sa predsa len literarizujú. Na rozdiel od viacerých ponovembrových autorov, ktorí sa usilujú najmä o formálnu, hravú inováciu prozaického tvaru až po hranicu jeho komunikatívnosti, dominuje v Hlatkého tvorbe opačná tendencia – prevaha sémantiky, spojená s presilou smútku, ktorá môže byť takisto dôvodom čitateľskej exkluzivity jeho próz.
Marta Součková, január 2017
