Elena Hidvéghyová-Yung photo 2

Elena Hidvéghyová-Yung

29. 9. 1970
Bratislava

Autor o svojom diele

     Keď píšem báseň, vždy sa snažím poodstúpiť kamsi dozadu, poza konkrétnu individuálnu skúsenosť, aby vypovedané malo širšiu platnosť. A hoci píšem „zo seba“, často myslím paralelne aj na mnoho iných žien a mužov, ktorých osudy poznám, alebo som ich počula. Rýdzo osobné „vypísanie sa“ zo svojich problémov, túžob, bolestí – na to mám denníky. Viaceré básne dokonca vôbec nie sú o mne v zmysle prežitého na vlastnej koži. Sú mojím ponorením sa do duše iných ľudí, s ktorými som isté veci veľmi hlboko prežívala.

     Inou rovinou inšpirácie sú sny. Nielen nočné, ale aj tie v stavoch iného vedomia, keď človek pred sebou vidí zvláštne obrazy, ktoré sa vynárajú z hlbín. Keď si po sebe také básne čítam, mám pocit, akoby som sa prechádzala v záhradách podvedomia. Spätne si uvedomujem, prečo práve konkrétna metafora, motív, obraz – ktorý silný vnem či spomienka (z detstva) sú tam ukryté. Sama pre seba si to celé dešifrujem. A dovolím si tvrdiť, že v istom zmysle najväčší pôžitok a úžitok máva zo svojej tvorby práve samotný autor. Keď píše, aj keď si to po sebe číta… Hoci snažím sa písať tak, aby moje texty boli zrozumiteľné aj druhým a mohli sa s nimi maximálne stotožniť. Podľa reakcií a ohlasov viem, že občas sa mi to podarilo. Objať sa v básni so svojím čitateľom je pre mňa na poézii to najkrajšie. Najväčšia odmena i pocta zároveň.