Elena Hidvéghyová-Yung photo 2

Elena Hidvéghyová-Yung

29. 9. 1970
Bratislava

Komplexná charakteristika

     Samotná poézia Eleny Hidvéghyovej-Yung je zastretá rozsiahlymi tieňmi snenia. Knihy, ktoré by spadali do ríše snov takto bezo zvyšku, sú zriedkavé, a spomedzi nich by táto zrejme ešte vyčnievala, čo sa samotnej snovosti týka. Akoby autorka dokladala príklady toho, že pojmy básnenia a snenia sa môžu prelínať a splynúť v jedno.

     Rovnako je pre jej tvorbu charakteristické, že aj keď má sklon hľadať za príbehom svojej hrdinky osudovosť, veľmi si uvedomuje, že osud človeka tu na zemi je príbehom ženy a muža, niekedy rozprávkovým, inokedy drsne reálnym, vždy však prežívaným odznova v jeho odvekej úplnosti.

     Tak ako mnoho poetiek, aj Hidvéghyová-Yung ukladá do svojich veršov ponuré náznaky rozkoší a neistôt. Nedá si ujsť vari jedinú príležitosť rozliať po hodvábnom papieri tuš. Zároveň sú to básne o tom, o čom sa žena v duchu zhovára so svojimi priateľkami.

     Málokedy sa však pri básnickom debute stretávame s natoľko vyzretým rukopisom, ako to bolo v jej prípade. Ide o autorku, ktorá má k literatúre dôverný a zároveň profesionálny vzťah. Dekadencii sa venovala nielen formálne – záznamy z jej písania to absolútne potvrdzujú. Bez toho, že by sme na tomto mieste chceli hodnotiť inokultúrny nános či prínos, je tu všade silno prítomný dych drakov – šťastia i nešťastia, aj keď autorka sama relativizuje výrazne orientálne vyznenie svojich veršov. Zrejme je pre ňu východné zafarbenie náhľadov a vnemom čímsi samozrejmým.

Ján Litvák