Elena Hidvéghyová-Yung photo 2

Elena Hidvéghyová-Yung

29. 9. 1970
Bratislava

Stručná charakteristika

     „... hoci si dávno dospelá, / ako bledé autistické dieťa všade narážaš / na múry cudzích významov“, píše autorka v básni s rozprávkovým názvom Zámok. Pre E. Hidvéghyovú-Yung sa poézia stáva seizmografom s citlivosťou na otrasy vlastného vnútra. Písaním sa autorka predovšetkým terapeuticky vyrovnáva s krízami a menšími či väčšími katastrofami každodenného života. Na druhej strane písanie vytvára protiváhu, poskytuje posilnenie a pomáha ujasniť si vlastnú situáciu, z ktorej sa básnický subjekt chce aktívnym spôsobom dostať cez hranicu medzi vnútorným a vonkajším svetom. V najhoršom prípade sa však hranica uzatvára a blíži sa k obdobe „autizmu“.
     Básnická reč E. Hidvéghyovej-Yung je priama, problém aj riešenie pomenúva explicitne, len s priehľadnou metaforickou transformáciou, najčastejšie podľa rozprávkových motívov a princípov. Kliatba, princezná, víla či zámok sú prirodzenou súčasťou myšlienkového prúdu, ktorý má formu dramatického monológu alebo správy o dramatickej lyrickej situácii.
     V knihe Homme fatal autorka pokračuje v poetike debutu, výraznejšie sa menia iba námety. Kým v prvej knihe sú rovnocenne zastúpené básne definovania osobnej aj rolovej identity a básne o vzťahu muža a ženy ako partnerov, Homme fatal akcentuje novú životnú skúšku – uviaznutie ženy vo vzťahu medzi dvoma mužmi. Poetka aktualizuje známe označenie osudovej ženy na osudového muža „homme fatal“ a osobitým spôsobom rozohráva všetky možné významy francúzskeho slova „homme“. Prítomné mužské postavy sú zobrazené v rolách mužov, milencov, živiteľov, „chlapov na svojom mieste“, celkom často však ako antagonistické osoby, neschopné prelomiť bariéru medzi mužmi a ženami, bariéru, ktorú takto tiež možno pomenovať ako „fatal“.

Ján Gavura, 2012