Eleonóra Gašparová sa v spomenutých dielach (Spievajúce drevo Helena, 1967, Fontána pre Zuzanu, 1971, Koncert bez ruží, 1974) rozišla s konvenčnými znakmi prózy s dievčenskou hrdinkou, ako je lacná sentimentálnosť či ružovkasté snenie. Vychádzajúc z hodnôt dievčenského sveta, v rozprávaní románových príbehov uprednostňuje emotívnosť pred racionálnosťou. Počíta s miestom pre romantiku, ale jej spôsobnosť ohraničuje realistickými postojmi k životu. Rozprávanie usmerňuje na odhaľovanie vnútorného sveta postáv.
Ján Kopál
