Emil Borčin po absolvovaní Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Zlatých Moravciach (1964) študoval dejepis a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1964 – 1969). Po štúdiách bol stredoškolským profesorom na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1970 – 1973). Potom sa presťahoval do Bratislavy, kde bol redaktorom kultúrnej rubriky v denníku Práca (1973 – 1997), vedúcim edičnej sekcie v Národnom literárnom centre (1997 – 1999), potom redaktorom mesačníka Národného osvetového centra Javisko (1999 – 2000). Od roku 2000 je vedúcim redaktorom vydavateľstva Slovenskej akadémie vied Veda.
Prózy pre mládež a dospelých publikoval od polovice 60. rokov v Mladej tvorbe, Nedeľnej pravde a i. Ťažiskom jeho doterajšej literárnej aktivity je rozhlasová dramatická tvorba, v ktorej debutoval rozprávkovou hrou Malý princ z Ružovej planéty (1983). Po nej nasledovali rozhlasové hry pre mládež Hľadá sa hrdina (1984), Príbeh nástenných hodín (1985), Rozprávka o kométe (1991) a hra pre dospelých Krajina v daždi (1998). Ako prozaik debutoval súborom piatich próz Neobývateľné miesto (1995), prinášajúcich reminiscencie na detstvo a mladosť. Detským čitateľom adresoval prózu o dospievajúcom chlapcovi Srdce na dne, ktorý na seba berie zodpovednosť za rozpadajúci sa rodičovský vzťah, metaforicky vyjadrený stratou rodinného amuletu – zlatého srdiečka. Pre autorove výrazové prostriedky je charakteristická symbolika, metaforické videnie sveta, vkladanie vedľajších rozprávkových sujetov, ktoré vyvažuje humorom a chlapčenským slangom.
