Erik Jakub Groch photo 1

Erik Jakub Groch

25. 4. 1957
Košice

Napísali o autorovi

Chmelov koncept tradície a intertextuality doplnil Groch o oblasť zamlčaného, keď sa tradícia „upisuje“ vlastnému autorskému kódu, už menej tematike básní. Na druhej strane, záujem o rozprávku, ako dokazuje najmä druhá básnická zbierka Erika Grocha, dopĺňa záujem o oblasť primitívnych, presnejšie prírodných protonáboženstiev a nepopohanstva. Grochove fytomorfné a zoomorfné metafory sprístupňujú svet v jeho zabudnutej pôvodnej jednote i kultúrnej vrstevnatosti. Aktuálne publikačné a percepčné pozadie osemdesiatych rokov teda pre Grochovu poéziu tvorilo istý semiotický kontrapunkt, ktorý sa neskôr z produktívneho napätia modifikoval do podoby semiotického zisku. Na pozadí až výstredného odlíšenia poézie a prózy, ktoré bolo reakciou aj na lojálny civilizmus poézie rokov sedemdesiatych, sa Grochova poetika profilovala ako poetika jednoduchého výrazu a elementárneho zmyslu. Táto druhotná jednoduchosť je však umelecky aktívna iba na pozadí veľkej a v čitateľskom vedomí neustále prítomnej básnickej kultúry. (Jurij Lotman)

Stanislava Chrobáková

Groch sa aj v knižke Infinity predstavuje svojimi typicky samozrejmými, filozoficko-náboženskými veršami, pre ktoré je typická výrazová civilnosť a v ktorých neplatia tradičné binárne opozície, najmä pokiaľ ide o vzťah „horizontálneho“ a „vertikálneho“. „Nízke“ či „obyčajné“ sa tak nachádza vedľa „vysokého“ či „vznešeného“, pretože tak je to v živote, ktorý tento básnik postihuje s naliehavosťou, no bez pátosu: „osie hniezda hneď vedľa lastovičích, / hovná vedľa hviezd.“ Tým, že v jeho veršoch má hodnotu život vo svojej jednoduchosti, zároveň nielen ruší umelé dualizmy, ale aj problematizuje váhu, obsah hodnôt. Lyrický hrdina opisuje to, čo vidí a cíti, jeho oči spočívajú na detailoch, ktoré nám sprostredkúva vo svojej elementárnosti. Tú však vypĺňa súbežným premýšľaním – opäť tak ako v bežnom živote, v ktorom opisované a opisujúce koexistuje naraz – a zapája „ju“ do širších, pritom zdanlivo prostých a minimalisticky spracovaných súvislostí (láska, vzťah k žene, Bohu, detstvu...): „Stmieva sa, je tu teplo, / útulne, nikoho sa nebojím / – mám vanilkové koláčiky. // Ticho je, vesmír alebo / Boh je veľmi tichý. / Ty tu už dávno nie si.“ Do zbierky sa vkráda neodbytná myšlienka na smrť – hrdina s ňou síce zvláda úspešný boj: „A ty si kto, trhám jej kosu z rúk, / lomcujem ňou, kadiaľ idem“, ale jej pálčivosť (opäť veľmi účinne sprostredkovaná práve prostredníctvom samozrejmého a nepatetického tónu) na nás pôsobí neustále, a to nielen vo vzťahu k osobe lyrického subjektu: „Hľa, mnoho tvorov sa nepriblíži, nezletí, / krúžia okolo polí, naozaj zomrú.“ Spomenutá emocionálna nepreexponovanosť, často až vecnosť (v básni Infinity vo funkčnom spojení s krutosťou) Grochovej poetiky autenticky zintenzívňuje aj duchovný rozmer jeho poézie, pretože o tom autor nereferuje pomocou náboženských rekvizít, ale žije ho pomocou prostých vecí, ktoré ho bezprostredne obklopujú.

Derek Rebro

Erik Jakub Groch je slovenský básnik a prozaik s výrazným rukopisom, ktorého poetologický rozsah siaha od detsky zjednodušujúceho nazerania, františkánskej prostoty a jednoduchosti až po intelektuálny typ poézie absorbujúci najnovšie literárne a filozofické tendencie. Na margo svojej osoby hovorí, že jeho život bol formovaný dvoma lavicami jednou v krčme, druhou v kostole. To vysvetľuje schopnosť veľkej variabilnosti, niekedy až protikladnosti písania pri zachovaní vnútornej integrity.

Autor: neuved.

In: Vertigo, 3, 2015, s. 6.