Erik Ondrejička photo 1

Erik Ondrejička

1. 5. 1964
Bratislava

Autor o sebe

K písaniu básní človek nepotrebuje absolútne nič. Píšem do hlavy, neriešim dilemu či papier, alebo počítač. V aute, vo vani, na pracovnej porade – k tomu človek nič nepotrebuje, iba sa tváriť, že niekoho počúva a usmievať sa. Mám rád tú spevavosť a mám ju už v hlave. Je to hra slov niekde na pozadí. Ja ani neviem, kto to v nás tie básne píše.

Pochopiteľne, obdivujem aj poéziu písanú voľným veršom. A čím som starší, tým viac verím, že každá cesta niekam vedie. A tak aj poézia má právo na to, aby bola akákoľvek. Ak teda niekto napríklad túži napodobňovať náhodné sekvencie nafetovaného počítača a má svojich čitateľov, má to svoj význam. Napríklad, že si takýto básnik možno spláca karmické dlhy z predošlého života, naplneného pýchou.

Smútok je vzácny dar. Slzy smútku nám pomáhajú odplavovať trápenie, bez ktorého by náš život nebol kompletný. Mám svet čoraz radšej. Napriek všetkému negatívnemu sa mi zdá byť svojím spôsobom dokonalý.

Niekomu možno padanie vločiek pripadá ako chaotický pohyb, ale pre mňa je symbolom vyrovnania sa s kolobehom života. Z pohľadu vesmíru je padnutie jednej snehovej vločky také dôležité ako jeden život, teda nesmierne.