Erik Ondrejička ovláda všetky formy básnickej techniky, prísne dodržiava viazaný verš, má dobrú invenciu a vynachádzavú metaforiku.
Jeho druhá básnická zbierka Tanec večerných vločiek (2006) už nevyvolala také prekvapenie ako jeho debut Na vnútornej strane viečok z roku 2004. Prvotina totiž vyšla štyridsaťročnému autorovi, ktorý dovtedy nikde nepublikoval, nebola nijako začiatočnícky habkavá, naopak, umelecky vyzretá a, navyše, nepísal ju profesionálny literát, ale geodet. A básne druhej zbierky nejdú tiež pod úroveň debutu.
Erik Ondrejička je presvedčený (to som vydedukoval na základe prečítania jeho kníh, ale viem to aj z rozhovorov o poézii s ním), že báseň má prinášať isté posolstvo, nielen estetické, ale aj ideové, že je tu na to, aby vypovedala myšlienky, dajme tomu inak nevypovedateľné. V tomto zmysle, ale aj metódou písania nadväzuje – ak to môžem takto odvážne povedať – na našich klasikov druhej polovice 20. storočia, konkrétne Milana Rúfusa a Miroslava Válka. Teda nijaká postmoderná skepsa, relativizácia hodnôt či zmyslu básnickej tvorby ako takej, nijaké uzavretie sa do vlastného textu alebo textu do textu. Opakujem, básnik rozvíja skôr rúfusovsko-válkovskú líniu slovenskej lyriky, nie povedzme stachovsko-odrušovskú či osamelobežeckú, ktoré smerujú k väčšej abstrakcii. K odkazu Milana Rúfusa a Miroslava Válka sa napokon hlási aj priamo: prvú časť knihy Tanec večerných vločiek s názvom V starnúcom meste uvádza motto z Milana Rúfusa, báseň List pre princeznú – P. S. má dedikáciu Miroslavovi Válkovi. Významová priezračnosť a zrozumiteľnosť Ondrejičkovej lyriky neznamená, že obraznosť jazyka je nenáročná, že nevyžaduje od čitateľa schopnosť odhaliť isté šifry.
Obsahovo-sématické spektrum zbierky je široké, ale dajú sa určiť základné tematické okruhy. Sú to nazeranie na svet cez prizmu detstva, vzťah k rodičom, láska čiže vzťah k žene, postoj k možnostiam transcendentného bytia v podobe rozhovorov s Najvyšším v intenciách jeho kresťanského vnímania, obava z rýchleho plynutia času čiže aj vlastného života, ale nájdeme tu aj text o aktuálnom politickom probléme sveta – terorizme motivovanom extrémnou, militantnou formou islamizmu (báseň Hra na nesprávny čas a nesprávne miesto). Takáto tematická orientácia naznačuje, že autor jednoznačne vyznáva tradičné – keď chceme konvenčné – hodnoty, ako sú domov, detstvo ako určujúci faktor v živote človeka, láska ako nevyhnutná potreba pre život človeka, presvedčenie o potrebe konať dobro, vzťah k prírode, ktorá má obrodzujúci účinok a podobne. Svojou hodnotovou orientáciou sa nijako netají, dáva ju najavo takmer ostentatívne. Tému vyjadruje cez prírodné, ale aj mestské či civilizačné motívy a prostredníctvom motívov, ktoré by sa dali označiť ako duchovné. Celkové vyznenie knihy je nostalgické až melancholické, kde-tu preblesne skepsa, ale nie je dominantná. Všetko je to „šmrncnuté“ občasným sympatickým tuláckym či bohémskym gestom. Je to lyrika reflexívno-impresívna, ale s výraznou prevahou reflexívnosti – pričom ide o úvahy vskutku hlbinné.
Dotknem sa ešte otázky viazanosti Ondrejičkovho verša a spôsobu rýmovania. Lyrickým textom Erika Ondrejičku rýmy vonkoncom a ani v jednom prípade nie sú na prekážku. Plynú prirodzene, akosi samozrejme, nijako sa čitateľovi nevnucujú do pozornosti, a predsa – vníma ich, teda skôr ich cíti, ako si uvedomuje. Samozrejme, autor presne vie, aké zásady pre kvalitné rýmovanie platia, ale určite má preň predovšetkým vrodený talent. Oboje potvrdzuje fakt, že v rýmových pozíciách sa vyskytujú prevažne sémanticky veľmi nasýtené lexémy, dôležité pre kontext celej básne, a schopnosť objavovať nové rýmy, ktoré nie sú ošúchané, ak vôbec niekedy boli použité. Vyrovná sa v tom takému majstrovi, akým je Ján Buzássy. Básnik pritom nie je nijaký dogmatik, občas esteticky účinne poruší „zabehnutú“ rýmovú schému“ – napríklad v básni Keď znie jeseň inak, ktorá pozostáva zo šiestich štvorverší, po štyroch strofách so striedavým rýmom odrazu dochádza k zmene – nasledujú dve strofy so združeným rýmom. Na významovo exponovaných miestach občas naruší rytmickú schému. Rýmujúce sa slovo niekedy vyčlení do veršového presahu na samostatný riadok. Jeho poézia je veľmi muzikálna, mnohé básne si viem predstaviť v spievanej verzii, trebárs v rockovom prevedení. Dá sa povedať, že Ondrejička klasické inštrumenty básnického umenia, akými sú rým a hudobnosť, svojím spôsobom rehabilituje – aj v očiach súčasného čitateľa.
Kniha Tanec večerných vločiek je pri istej miere nekonvenčnej konvenčnosti, tradicionalizmu, alebo možno aj vďaka nim, veľmi pútavá a moderná.
Igor Hochel
