Erik Ondrejička photo 1

Erik Ondrejička

1. 5. 1964
Bratislava

Napísali o autorovi

Ondrejičkova prirodzená potreba vyjadriť vlastný vnútorný svet básňou sa prejavuje už v premyslenej koncepcii zbierky Tanec večerných vločiek. V jej troch častiach zachytil momenty zo svojho detstva, potom dospelosť s fenoménom lásky a tvorby a v poslednej časti, nazvanej príznačne Večerná modlitba, sú roztrúsené reflexie o živote a smrti.

Na prvý pohľad tie najbežnejšie témy, najmä spomienky na detstvo, ku ktorému sa rád vracia každý človek, nieto básnik. Ondrejička si pripomína skôr hry než pestvá, vytvára rozličné rekonštrukcie toho, čo je nenávratne stratené, v básni Naopak „chce nájsť úplne všetko, čo sme postrácali“ a vrátiť sa „až k prvému plaču pre podivný svet“. V inej básni objavuje detskú „preskáčku“, ktorá je na dvore „zmenšenom o zástup rokov / a vjazdom do podzemnej garáže“, a inde zasa parafrázuje známu Kostrovu báseň Na návšteve po dlhých rokoch, ale nie je v nej Kostrov smútok, ktorý nahrádza detskou zvedavosťou.

Na Ondrejičkovej poézii vidieť neustálu prítomnosť básnikov v jeho vedomí, lebo už v debute použil motív šachu z Válkovej básne, v tejto zbierke je Kostra, venovanie Válkovi, Feldekovi, Brunovskému, Thákurovi, motto z Lao ceho a z Rilkeho i Rúfusa, ba dokonca veta zo šansónu Edith Piaf. Nepotrebuje sa o tieto mená podopierať, on sa nimi len obklopuje, situuje sa do ich sveta.

Druhá časť je znovu originálna v tom pocite, ktorý som pri jeho debute nazval vnútornou vizualitou. Ľúbostné básne sú bez fanfár, prejavov vášne, často si vystačia len bozkom, úsmevom alebo pohľadom, no je v tom sila a hĺbka citu. Ani z prírody, vnímanej síce vo vonkajších znakoch, sa nestráca nič zo skrytých významov, hoci básnik ju sem-tam použil iba ako rekvizitu.

Ondrejička nie je nikde nariekavý, ešte aj smútok má u neho „zvláštnu krásu“ a posledné slová, teda smrť, mu pripomenú záverečnú v kaviarni. Nič však nezľahčuje, silne apelatívna je v tomto ohľade báseň o atentátnikoch a inde zasa o ilúzii prímeria.

Napriek tomu, že na konci zbierky sú dve modlitby, až zarážajúce svojou ošúchanou dikciou, autor sa nikde neprejavil ako básnik náboženský. Verí viac v človeka, ktorý raz zistí, ako „nasýtiť boha nenávisti“.

Jozef Bžoch

Základné témy básnickej zbierky Tanec večerných vločiek sú smútok za detstvom, ale aj nostalgia zo starnutia, originálne spracované rozhovory s Bohom, ktoré vedie moderný človek, téma smrti, ale aj romantika charakterizovaná skôr deficitom lásky než jej prebytkom. V zásade všetko témy, s ktorými sa musí nejako vysporiadať každý človek. Ondrejička to v tejto zbierke robí aj za ostatných s úctivou, pokornou a dôstojnou poetikou. S poetikou, ktorá dokazuje, že dobre zvláda klasické básnické postupy, a to s moderným a pre rôzne situácie diferencovaným jazykom. Možno konštatovať, že všetky Ondrejičkom spracované témy majú niečo spoločné. Je to paradoxná kombinácia nadčasovosti a súčasného videnia sveta.

Tomáš Janovic

Básne Erika Ondrejičku sú komunikatívne, čo tiež súvisí s ich skutočnostnou významovou bázou. Sú dialogické, oslovujú. Miestami trochejský – hovorový verš sa tu strieda s protichodným jambickým. Často sú to akoby básne – príbehy, pretože sa začínajú rozprávačsky, a tým pútajú pozornosť, a ešte preto, že majú svoju konkrétnu „topografiu“. Témy týchto básní sú nezakryto nostalgické. Sústavné retrospektívy – obzretia sa za uplynulými rokmi, časom, miestami a ľuďmi, ktorí sa nevrátia, z ktorých si pamäť uchováva len to dobré... Akoby sa svet a život niesol na nežnom smútku za tým, čo naozaj v živote stojí za to: momenty – nezabudnuteľné stretnutia, pohľady, útržky viet, myšlienok a dotykov... nielen lásky medzi mužom a ženou, ale lásky všeobecne, ako citu, ktorý je vzácnou esenciou života. Ondrejička vzkriesil v tomto čase – v strašne dlho už trvajúcej tendencii k disonancii a disharmónii, ktorá má tiež svoje opodstatnenie v zrkadlení skutočnosti a jej absurdného vyznievania – niečo, v čo nik nedúfal, ani čitateľ, ani kritik. Odvážil sa uvidieť a vyspievať svet síce s vnútorným napätím, ale značne nedramaticky, dovolil si melódiu, akú mal v slovenskom vývine poézie naposledy azda Smrek alebo Kostra. Pre čitateľa je to pozitívny šok z nechuti a neschopnosti šokovať.

Mária Bátorová

Na začiatku roku 2007, avšak s vročením 2006, vyšla druhá básnická zbierka Erika Ondrejičku Tanec večerných vločiek (vydala Galéria Brunovský). Ondrejička je medzi svojimi generačnými básnickými druhmi – ide o mladšiu strednú generáciu – istou výnimkou. Vymyká sa z radu jednak tým, že v porovnaní s ostatnými debutoval oneskorene (samozrejme, nie však neskoro) – jeho prvá kniha Na vnútornej strane viečok vyšla roku 2004, teda v roku, keď dovŕšil štyridsiatku; ďalej tým, že využíva rýmovaný a často aj metricky organizovaný verš (zatiaľ čo väčšina slovenskej poézie sa v súčasnosti píše voľným veršom); a do tretice tým, že jeho poézia – opäť zdôrazňujem, na rozdiel od väčšiny generačných druhov – sa nevyznačuje „rebelantským zhnusením“ či štylizovaným gestom vzbury na spôsob beatnickej lyriky (ako to nachádzame napríklad u Ivana Koleniča) ani postmodernou alebo pseudopostmodernou textovou hrou (akou sa prezentuje napríklad Peter Macsovszky), ani módnym minimalizmom na spôsob „nahodím do verša slovo, dve, dám za to dvojbodku a tvárim sa, že sa za tým ukrývajú hlboké významy“, aký v značnej miere prepukol v našom najmladšom básnickom pokolení, ktoré takto bezbolestne rýchlo „vyrába“ jednu knihu za druhou.

Igor Hochel

Keď sa Erik Ondrejička stal zaťom Albína Brunovského, vedel, že sa priženil do legendy, a správal sa k nej tak, ako sa k legende správať patrí. S úctou a skromnosťou.

Ľubomír Feldek

Ondrejičkova kniha (e)Pigramy prináša ojedinelý žáner: epigram. Podľa vnútornej štruktúry by azda bolo treba hovoriť o aforizme, avšak pravidelná forma rýmovaného štvorveršia zrejme priviedla autora k názvu epigram, hoci evidentne ide o stručne vyjadrenú, vtipnú sentenciu. Iste preto v názve nachádzame novotvar e(Pigram). (...) V slovenskej literárnej vede nenájdeme teoretickú prácu, ktorá by typologicky určovala slovenský aforizmus ako žáner, hoci sa tento naozaj v slovenskej literatúre vyskytuje a pestuje: Pavol Strauss, Tomáš Janovic, Peter Gregor a i. Erik Ondrejička je svojím jemným spôsobom vyjadrenia alebo poučenia bližší skôr Pavlovi Straussovi ako ostatným dvom. Ide o prerozmýšľané a vtipne pointované pozorovanie, alebo náhly prienik do podstaty často absurdných životných, politických alebo intímnych situácií. Výnimočnosť knihy aforizmov Erika Ondrejičku podčiarkuje fakt, že predstavuje veľmi starý, avšak pomerne zriedkavý žáner, ktorý navyše západní teoretici pokladajú za kráľovský žáner 20. storočia.

Mária Bátorová

Básnický debut pre deti Erika Ondrejičku Čo sa skrýva v ceruzke o zvieratách a o Zuzke odkrýva radosť, ktorú prináša objavovanie poézie, oživujúcich nevšedností v bežnom živote. Básničky majú zväčša epický charakter. Príhody Zuzky a jej rodiny nesú svojskú farebnosť údajne vďaka zázračným pastelkám, ktoré jedného dňa nájde v pohodenom peračníku na ulici rozprávač. (...) Knižke dodáva na príťažlivosti aj situačný humor. Vychádza z vnútornej sebaistoty, hravosti a bezpečia, s akým dievčatko reaguje na situácie, a tiež z jemného dospeláckeho nadhľadu rozprávača. Slabšou stránkou knižky je istá nevyváženosť v poetickom výraze. Básnická výpoveď je silnejšia v lyrických častiach, obraznosť je v nich slobodnejšia a zároveň koncentrovanejšia. V epických partiách sa tento náboj miestami stráca. Sympatické je, že príbehy nemajú direktívne daný koniec. Zázračné ceruzky sa totiž po čase vypísali. Je na rozprávačovi a možno i maliarovi, ilustrátorovi, aby hľadal, ako ich dorozprávať. To „ako“ je stimulačným podnetom pre deti, veď sám rozprávač priznáva, že hľadanie uhla pohľadu, pod ktorým vyniknú farby životných príbehov, vyžaduje vytrvalosť a nemalé úsilie.

Timotea Vráblová