Erika Podlipná

5. 3. 1943
Opatová
—  8. 2. 2022
Banská Bystrica
Žáner:
esej, literatúra faktu, próza, rozhlasová tvorba, scenáristika

Napísali o autorovi

„...ide o dielo tak z námetového, ako aj tvárneho hľadiska širokospektrálne a viacvýznamové, v ktorom autorka originálnym spôsobom využíva prvky analytickej, existenciálnej až postmodernistickej prózy..."

Zdenko Kasáč o knihe Koláž

„KOLÁŽ je mimoriadna, neobyčajná kniha. Mimoriadna a neobyčajná nielen svojou autenticitou..., ale i vysokou literárnou a filozofickou hodnotou. V Terencii, ktorej Tatarka svoje listy adresoval, videl zosobnenie klasického ženského ideálu. Bola pre neho nielen dôstojnou intelektuálnou spoločníčkou, ale – prečo to nepovedať – i zosobnením ženskej krásy a ženského pôvabu. Hoci Tatarkove listy vznikali pod tlakom krajne nepriaznivých vonkajších okolností, hoci ich písal útržkovito a fragmentárne – poskytujú ucelený obraz ženy, videný cez prizmu básnikovho očareného zraku. Snáď nikto ešte v modernej slovenskej literatúre nevytvoril taký dynamický a sugestívny obraz ženy ako práve Tatarka v týchto svojich listoch. ...Tatarkove listy sú však aj autorovým autoportrétom svojho druhu. V mnohom a vo väčšej miere než banalitu vonkajšieho sveta zachytávajú umelcov bohatý vnútorný život, jatrený a inšpirovaný láskou a túžbou. Tatarka vložil do týchto listov všetko svoje majstrovstvo slovesného kúzelníka a mága, ktorý sa z hrôzy kataklizmy zachraňuje jediným preňho možným spôsobom: písaním.“

Ivan Mojík o knihe Koláž
 

CELKOM HUDOBNÁ ROMANCA
(Doslov Ivana Kadlečíka k 2. vydaniu Koláže)
 
Všetko, čo je čisté, možno pripodobniť muzike a piesni.
Hudba je komponovaná do tvaru, zložená do ladnosti, súladu, je naladená, lebo napĺňa zákon. Je to paradox iba zdanlivý, keď ľudská bytnosť alebo jej dielo sú prísne komponované zákonmi etiky či estetiky – a zároveň  vrcholne slobodné.
Takže slová: „Ale nech už skončím akokoľvek, v chudobinci alebo v žalári, chcem zostať až do konca duchom slobodný,“ by mohli byť mottom, motívom i krédom spisovateľa aj človeka, čo je v Tatarkovom prípade to isté. Je básnikom dvadsaťštyri hodín denne, každodenne. Básnik bez prestania, ustavične a neprerušovane.
Tento gravitačný bod a centrálny nerv presne nahmatala Erika Podlipná v texte nazvanom Koláž, ktorý je budovaný na báze korešpondencie, pričom tento spôsob hovoru nemožno pokladať za neskladné skladisko fragmentov, polámaných zvyškov a útržkov.
Ide o dobre naladenú skladbu, príbuznú Dominikovej jestvote. To znamená, že Podlipnej pocta Dominikovi Tatarkovi nie je len pietna. Ona tvorí z neho súčasníka, kriesi a duchom oživuje, podobne ako Tatarkov text Manifest o slobode nám živým a slepým vracia zrak.
Mŕtvy Tatarka oživuje živých, otrokom pripomína možnosť voľnosti. Nie konzum a hmotné zajatia či ideologické závislosti, ale nadšená a vrelá tvorba oslobodzuje a vykupuje. A pozdvihuje nad nízkosť, ktorá tu vládne aspoň tak víťazne ako v časoch Tatarkovho fyzického bytia.
„Písanie nie je pre mňa iba racionálna činnosť, ale aj pozdvihnutie ducha, čosi ako krásny, povznášajúci spev.“ Toto sa Tatarkovi podarilo. Aj Erika Podlipná priložila strunu k skutočnosti, že Tatarka sa stáva baladickou piesňou. Prispela k spevu.
Spevom spevnieme.