Etela Farkašová

5. 10. 1943
Levoča
Rodné meno:
Zipserová

Napísali o autorovi

Obraz matky vo Farkašovej novele Stalo sa vystupuje pred čitateľom ako živý. Čitateľ si ju vie predstaviť fyzicky, ale aj jej čistú úprimnú dušu s rovnými morálnymi zásadami, ktoré vštepuje aj dcére. Ďalšími dvoma rovinami príbehu sú autorkine spomienky na chvíle strávené s matkou za priaznivých okolností, a napokon sebareflexia autorky a zároveň dcéry, a keďže je aj doménou Etely Farakšovej, napĺňa príbeh filozofiou v umeleckom stvárnení pripomínajúcom esej. (...) Etele Farkašovej sa tak darí premieňať zlomok času na umelecky podané slovo, presnejšie povedané, na kultivovaný filozoficko-tvrdý realistický dialóg nielen s matkou, ale aj so životom, ktorý sa nezadržateľne blíži k poslednému prahu – k magickej hranici.

Daniela Příhodová

Zbierka básnických sebareflexií Na rube času svojím vnútorným charakterom prekonáva druhovú rozdielnosť a pevne sleduje osobitú tvorivú líniu autorky. Tá spočíva v transformácii vonkajšieho sveta a pocitov z nich v hĺbavej filozofujúcej freske. Pre Farkašovú je to stále ten istý proces, či v próze, eseji a či v básni: akoby ešte na čerstvú, mokrú omietku prežívaného času nanášala vrstvu po vrstve ťahy slov hľadajúc vysvetlenie, vieru, pravdu i samú seba, postaviac tak proti nevyhnutnosti plynutia a odplynutia hrádzu citlivej myšlienky. Teda krehký nástroj, ktorý umožní človeka aspoň v texte odbremeniť od pevných časových, priestorových, a predovšetkým osudových taxácií, a priznať mu v úvahovom doznievaní právo na zastavenie, mnohorozmernosť až neobsiahnuteľnosť, návrat k duši, a snáď a najmä, k jeho hodnote: „zvnútornieva sa“ (s. 25). (...) Subtílnejšia, do dôsledkov nedefinovateľná a večne otvorená, závislá len na netušených a často nepostrehnuteľných pohyboch duše rozpráva biografiu odhodlania a strachu, nádeje a beznádeje, okamihu a nenávratna, rozpráva príbehy vedomej prítomnosti, skúsenosti a spomienok, vyjadruje čaro i pochybnosť z útočiska slov/jazyka pred realitou, ktorú jednostaj prekrýva tkanivom vlastných snov.

Radoslav Matejov

Už predchádzajúca zbierka básní Na rube času (2006) naznačovala, že dlhodobý ponor prozaičky, filozofky a esejistky Etely Farkašovej do svojho vnútorného sveta, v ktorom sa odrážal svet okolitých vecí, každodenný život, mnohokrát s jedinečnými zážitkami, a jej pohľad, čo pri písaní viacerých esejí (Uvidieť hudbu) ponúkal do pera poéziou predchnuté metafory – prenikne napokon do poézie trvalejšie, ba neostane pri jednej zbierke. Potvrdzuje to nová zbierka básní Opretá o ticho. V zbierke sú dva tematické celky. Prvý, Na rube času, predstavuje výber štrnástich básní z predchádzajúcej rovnomennej zbierky, a druhý, Spejem do hudby, dvadsať nových básní, inšpirovaných hudbou i tichom. Zatiaľ čo v prvom tematickom celku nachádzame ešte stopy esejí, ba aj rukopis skúsenej esejistky akoby spájal do jedného obidva žánre – esej v poézii, už názov druhého tematického celku Spejem do hudby naznačuje prechod či vstup do niečoho ešte poetickejšieho. Naozaj sa zdá, že sa v tejto časti Farkašová vzdialila eseji a jej ponor do vnútorného či vonkajšieho sveta nadobúda charakter žánrovo čistej poézie: „nachádzať pre zamlčané / celkom iné znaky, / aj celkom iné nuansy, / pre tichá, ktoré by sa, odľahčené, / možno vystúpené z tieňa, / prelievali (dobrovoľne), / do predtúch neznámych tónov, / aj ony trochu iné,“ (Spejem do hudby). Autorka svoj príklon k hudbe a poézii nemôže vyjadriť zreteľnejšie: „prahnúcimi očami načierať / do ešte nezahraných taktov, / rozpúšťať v sonáte / kryštáliky soli, / ktoré sa vo mne / ostrohranne píšu“. Farkašová vo viacerých svojich dielach (Uvidieť hudbu, Fragmenty s občasnou túžbou po celostnosti) priznala, ako veľmi ju hudba inšpiruje a umocňuje jej vnímanie, v tomto prípade vnímanie poetické. A hoci to znie paradoxne, hovorí: „opretá o ticho / len nemo načúva / dychu jesenného rána / (a tej, čo je v pološere / aj pred sebou hlboko ukrytá)“ (Opretá o ticho).

Daniela Příhodová

Čítajúc riadky a odseky fragmentov Fragmentov s rôznou tematikou si musí čitateľ nevyhnutne uvedomiť, ako všetky navzájom súvisia. Sú to objektívne i subjektívne časti obrazov sveta, ktoré známu spisovateľku Etelu Farkašovú v jej bežnom živote sprevádzajú. Autorka nám pritom dovoľuje nazrieť do jej vnútorného sveta, do jej hľadania, tápania a mnohých neistôt. Tento nesmierne citlivý vnútorný svet však žiadnym spôsobom nie je odtrhnutý od toho vonkajšieho, ktorý ona dokáže vnímať svojím mimoriadne vyvinutým zmyslom pre detail, pre „fragment“ celku. (...) Autorka je majsterkou slova, napriek tomu, že si často nie je istá, či našla to správne slovo na pomenovanie skutočného, neskutočného či pociťovaného. Potom ju poteší novotvar súvrstvenie, ktorým sa jej podarí vyjadriť to pociťované. Na druhej strane sú nesmierne pôsobivé jej úvahy o hodnote mlčania, ticha, tíšenia, niečoho zamlčaného. Pri najbanálnejších veciach zbadá spisovateľka inú dimenziu vecí a udalostí. Prelínanie myšlienok viacerých autorov – filozofov či literátov, s ktorými sa ona rovnako stotožňuje, vedie k tomu, že niekedy si nie je istá, či to skrslo najprv v nej samotnej, až potom to objavila u druhých. Podtitul knižky S občasnou túžbou po celostnosti je leitmotív všetkých fragmentov prežitého. Kružnica ako predstava počiatku splývajúceho s koncom jej poskytuje pohľad na žitie či dokonca žitia. Spisovateľka svoje skúsenosti považuje za malé čiastočky celku a myslí tým komplexnú existenciu vo vesmíre, s farbami sveta, s hudbou, ktorá je jej večným sprievodcom, počuje ju zreteľne i vo sne, ktorý nemusí pomenúvať. Píše svoje reflexie, vplieta do textov, ktoré sú súčasťou jednej veľkej knižnice o poznaní.

Elena Ehrgangová

V esejach Etely Farkašovej Čas na ticho dominuje na jednej strane polarita pracovného, zážitkového či turistického malströmu zrýchľovania času a na druhej strane jej opak: túžba po pomalosti, tichu a vychutnávaní „prítomnosti bytia“. (...) Zrýchľovanie, ktoré sa stále stupňuje, je znakom nového chápania dimenzie času ako sociálnej hodnoty. Rýchlosťou vzniká novodobá sociálna i duchovná diskriminácia. Pomalý = menej hodnotný. (...) Podľa Farkašovej vzniká moderné Prokrustovo lôžko, v ktorom sme otesávaní a ohobľovávaní podľa šablóny zrýchlenia. Plodom zrýchľovania ako cieľa je „vedomie provizórnosti“, „ja bez kontinuity“, „dezintegrovaný subjekt vytrhnutý z vlastnej histórie“. Východiskom z tohto zneistenia je návrat k pomalosti, vyrovnávanie technickej racionality racionalitou etickou. V každom z nás je bytostne obsiahnutá túžba po zvnútorňovaní a sebanapĺňaní. Cesta k nim vedie cez mlčanie a ticho. (...) Meditačný priestor, kde sa ticho dá takmer hmatateľne uchopiť, je priestor umenia. Je „katarzným predpriestorom“, v ktorom sa môžeme učiť byť vo vlastnom bytí, nezabíjať sa zabíjaním času, a teda byť v čase vnútri svojho času. (...) Ak aj na slovenskej literárnej scéne nedominuje esej ako kráľovná žánrov, kde sa autor vydáva napospas mysliteľským postupom a má odvahu odhaliť svoj vnútorný diskurz pred verejnosťou, tak eseje Etely Farkašovej patria k jej nespochybniteľným klenotom, v korune zo slov.

Dana Podracká