Eva Lukáčová photo 1

Eva Luka

28. 7. 1965
Trnava
Pseudonym:
Eva Luka
Vlastné meno:
Eva Lukáčová

Komplexná charakteristika

Eva Lukáčová s vydaním svojho knižného debutu počkala do chvíle, kým jej tvorba myšlienkovo a tvarovo dozrie, tematicky navyše obohatená o mnohé motívy z jej dlhodobého študijného pobytu v Japonsku. Publikovať začala v polovici osemdesiatych rokov, keď sa pred mladou literárnou generáciou začal otvárať priestor na plnšie a otvorenejšie vyjadrenie generačných a životných pocitov. Lukáčovej verše z tohto obdobia mali tvoriť obsah jej pripravovanej zbierky, ale autorka sa rozhodla rukopis z vtedajšieho vydavateľstva Smena stiahnuť a dlhšie obdobie poéziu nepublikovala ani časopisecky. Jej nové verše sa objavili až v zborníku Hlbokozelená žena. Zborník obsahuje básne šiestich mladých autorov, sústredených koncom osemdesiatych rokov okolo časopisu Proglas, ktorý popri spontánnej reakcii voči vtedajším pomerom bol zároveň pokusom o návrat k "tradičným hodnotám slovenskej poézie". No zborník Hlbokozelená žena priniesol namiesto vyzretej poézie len básnické skice rôznej úrovne a vo väčšine z nich sa prejavuje sklon k manierizmu. Autorom sa nepodarilo do účinného básnického tvaru pretlmočiť ani programový návrat k duchovným prameňom. Daniel Pastirčák v recenzii zborníka v Romboide označil za paradox, že "najlepšie básne zborníka nečerpajú silu z duchovných, ale erotických prameňov". Poézia Evy Lukáčovej, podľa ktorej bola trocha zavádzajúco pomenovaná celá kniha, sa z autorského kruhu Proglasu pozitívne vymyká. Skúsenosť zaznamenaná v jej básňach je autentická a presvedčivá: "Približuje sa ku mne mladý chlapec, / tvár mu svieti, má v sebe / zvláštnu žiaru. Uprostred domu / so spiacimi obyvateľmi / sa ma dotýka, dávny zázrak / teplej, búšiacej kože, / čistých úst." Autentická ľudská skúsenosť, lyrická presvedčivosť a navyše osobné poznanie odlišností dvoch rozdielnych kultúr dominuje aj v básňach jej knižného debutu. Divosestra z titulnej básne zbierky je pre autorku postavou, "čo sa vracia z noci", postavou žijúcou v reálnom a zároveň ireálnom svete, poetickou fikciou a zároveň konkrétnou ženou, ktorá sa vrátila "z krajiny červených chrámov" s doráňanými nohami, ale s mysľou preplnenou japonskou krajinou, jej odlišnou kultúrou, jej východným smútkom. Básne v tejto zbierke, bezprostredne inšpirované Japonskom, majú často podobu presne odpozorovaných a zaznamenaných lyrických príbehov (Krabia polievka, Okinawa, Ostrov Ikicuki, Den-den town, Kjóto), v ktorých však autorka nehľadá východnú exotiku, ale usiluje sa cez ne pochopiť svet inej kultúrnej a duchovnej tradície. Toto pochopenie je poeticky zvlášť účinné najmä tam, kde sa autorka dotýka sveta japonských žien, symbolicky vtelených do postáv zo starých legiend a mytológie: nopperabó, "ženy bez tváre / najkrajšej spomedzi strašidiel" (báseň Východní ľudia), jukionny, "krásnej vrahyne mužov" atď. V básňach, ktoré sa tematicky neviažu na Japonsko má Lukáčovej zbierka Divosestra podobu lyrického denníka, v ktorom zaznamenáva svoje osobné smútky, očarenie materstvom, zložitosť vzťahov muža a ženy. Ľudskej intimity sa však dotýka v pritlmených obrazoch, v jej básňach nedominuje útočný feministický aspekt pohľadu na muža. Disharmóniu v tomto vzťahu vníma skôr ako obojstrannú stratu a vyvoláva v nej nanajvýš smútok. Lukáčovej zbierka Divosestra patrí k umelecky najzrelším debutom, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v posledných desaťročiach. A jej nové, zatiaľ len časopisecky publikované básne (Líška, Kentaur, Aso) potvrdzujú, že jej básnický vývoj sa nezastavil a jej tvorba môže znamenať výrazný prínos do súčasnej slovenskej literatúry.

Anton Baláž

 

Eva Lukáčová s vydaním svojho knižného debutu počkala do chvíle, kým jej tvorba myšlienkovo a tvarovo dozrie, tematicky navyše obohatená o mnohé motívy z jej dlhodobého študijného pobytu v Japonsku. Publikovať začala v polovici osemdesiatych rokov, keď sa pred mladou literárnou generáciou začal otvárať priestor na plnšie a otvorenejšie vyjadrenie generačných a životných pocitov. Lukáčovej verše z tohto obdobia mali tvoriť obsah jej pripravovanej zbierky, ale autorka sa rozhodla rukopis z vtedajšieho vydavateľstva Smena stiahnuť a dlhšie obdobie poéziu nepublikovala ani časopisecky. Jej nové verše sa objavili až v zborníku Hlbokozelená žena. Zborník obsahuje básne šiestich mladých autorov, sústredených koncom osemdesiatych rokov okolo časopisu Proglas, ktorý popri spontánnej reakcii voči vtedajším pomerom bol zároveň pokusom o návrat k "tradičným hodnotám slovenskej poézie". No zborník Hlbokozelená žena priniesol namiesto vyzretej poézie len básnické skice rôznej úrovne a vo väčšine z nich sa prejavuje sklon k manierizmu. Autorom sa nepodarilo do účinného básnického tvaru pretlmočiť ani programový návrat k duchovným prameňom. Daniel Pastirčák v recenzii zborníka v Romboide označil za paradox, že "najlepšie básne zborníka nečerpajú silu z duchovných, ale erotických prameňov". Poézia Evy Lukáčovej, podľa ktorej bola trocha zavádzajúco pomenovaná celá kniha, sa z autorského kruhu Proglasu pozitívne vymyká. Skúsenosť zaznamenaná v jej básňach je autentická a presvedčivá: "Približuje sa ku mne mladý chlapec, / tvár mu svieti, má v sebe / zvláštnu žiaru. Uprostred domu / so spiacimi obyvateľmi / sa ma dotýka, dávny zázrak / teplej, búšiacej kože, / čistých úst." Autentická ľudská skúsenosť, lyrická presvedčivosť a navyše osobné poznanie odlišností dvoch rozdielnych kultúr dominuje aj v básňach jej knižného debutu. Divosestra z titulnej básne zbierky je pre autorku postavou, "čo sa vracia z noci", postavou žijúcou v reálnom a zároveň ireálnom svete, poetickou fikciou a zároveň konkrétnou ženou, ktorá sa vrátila "z krajiny červených chrámov" s doráňanými nohami, ale s mysľou preplnenou japonskou krajinou, jej odlišnou kultúrou, jej východným smútkom. Básne v tejto zbierke, bezprostredne inšpirované Japonskom, majú často podobu presne odpozorovaných a zaznamenaných lyrických príbehov (Krabia polievka, Okinawa, Ostrov Ikicuki, Den-den town, Kjóto), v ktorých však autorka nehľadá východnú exotiku, ale usiluje sa cez ne pochopiť svet inej kultúrnej a duchovnej tradície. Toto pochopenie je poeticky zvlášť účinné najmä tam, kde sa autorka dotýka sveta japonských žien, symbolicky vtelených do postáv zo starých legiend a mytológie: nopperabó, "ženy bez tváre / najkrajšej spomedzi strašidiel" (báseň Východní ľudia), jukionny, "krásnej vrahyne mužov" atď. V básňach, ktoré sa tematicky neviažu na Japonsko má Lukáčovej zbierka Divosestra podobu lyrického denníka, v ktorom zaznamenáva svoje osobné smútky, očarenie materstvom, zložitosť vzťahov muža a ženy. Ľudskej intimity sa však dotýka v pritlmených obrazoch, v jej básňach nedominuje útočný feministický aspekt pohľadu na muža. Disharmóniu v tomto vzťahu vníma skôr ako obojstrannú stratu a vyvoláva v nej nanajvýš smútok. Lukáčovej zbierka Divosestra patrí k umelecky najzrelším debutom, ktoré vznikli v slovenskej literatúre v posledných desaťročiach. A jej nové, zatiaľ len časopisecky publikované básne (Líška, Kentaur, Aso) potvrdzujú, že jej básnický vývoj sa nezastavil a jej tvorba môže znamenať výrazný prínos do súčasnej slovenskej literatúry. Anton Baláž