Eva Lukáčová photo 1

Eva Luka

28. 7. 1965
Trnava
Pseudonym:
Eva Luka
Vlastné meno:
Eva Lukáčová

Stručná charakteristika

Eva Luka patrí k básnikom-senzualistom, ktorí napriek abstrakcii jazyka prežívajú báseň telesne. Básne majú často pôvod v intenzívnom emotívnom zážitku, kde konkrétnu skúsenosť bohato dopĺňajú sny, vízie a fantazijné obrazy s archetypálnym pozadím. Nechýba im kauzalita, ale veľký vplyv emócií a sústredenie sa na výpoveď z podvedomia oslabujú logiku básní. Poézia E. Luky sa dá dobre opísať definíciou hlbinnej psychológie; autorka sa totiž zvyčajne usiluje postihnúť pudovo dynamické vzťahy v emočnej a vo vôľovej oblasti. V čitateľovi stimuluje body uložené hlboko, na opačnom póle od centra racionality. Aktivizuje vrstvy, ktoré človeka formujú, ale nemajú vlastný jazyk, aby odpovedali verbálne. Čitateľská reakcia je radikálna, vzrušená rovnako, ako bola autorka v čase básnickej extázy pred písaním a počas písania.

V Lukinej poézii prevládajú dramatické existenciálne a tragické tóny. V prvých dvoch knihách majú ešte nejednoznačný pôvod, sú zahmlené tajomstvom alebo späté s intuitívnym vnímaním, neskôr sa obrazy hrozby stupňujú konkrétnymi tragickými zážitkami so smrťou partnera a detí (Diabloň, Havranjel). Najčastejšími motívmi sú jed a krv, ktoré sa pohybujú na hranici života a smrti a nezriedka túto hranicu aj definitívne predurčujú. Ani v tomto prípade však motívy nie sú jednoznačné a uzavreté, počas celej autorkinej tvorby sa významy menia, zachovávajúc si neutrálny významový odtieň (jed v malej dávke ako liek, krvavá „obeta“ ženy počas pôrodu a pod.), ale častejšie zosobňujú symbol konečnej straty a plytvania.
     V poézii E. Luky sa osobitým spôsobom tematizuje otázka ženstva, ktorá je zobrazená v dvojoptike univerzálnej rodovej roly („praženy“, „divosestry“) a konkrétnej dennodennej skúsenosti s touto identitou, jej biologickým rozmerom a determináciou, materstvom, sexualitou, partnerstvom s mužom i životom po jeho strate. E. Luka zobrazuje svet ženy priamo, bez strachu z porušenia estetických konvencií či spoločenského tabu (telesnosť, pudovosť, žiadostivosť, erotické vyvrcholenie). Jej naturalistické, miestami až surové obnažovanie je systémové a súvisí s tým, že v básňach sa orientuje na plnosť predstavy a zážitku. To dosahuje nielen zmyslovou stimuláciou, ale aj hromadením slov s asociatívnym spojením. Nepatrí k básnikom s úsporným vypovedaním, nadužíva prídavné mená a prístavky, ktorými nuansuje a nasycuje obrazy. Poetka „nepúšťa“ básne ľahko; texty píše tak dlho, kým sa nenaplnia dramatickosťou a emóciami, kým sa nevytvorí rytmus verbálnych obrazov, ktoré sa prudko lámu v pointe.

Básnické knihy Hlbokozelená žena a Divosestra sa tematicky rozširujú o autorkine básnické cestopisy z Japonska, kde študovala japonský jazyk a literatúru (1993 – 1995, 1998 – 2002). Postupne však vplyvy stretnutia s exotickou východoázijskou kultúrou slabnú (Diabloň) a v zbierke Havranjel ich nahrádzajú texty, v ktorých autorka básnicky definuje objekty (básne Tráva, Motýľ, Kameň, Slnečnica a iné). Touto skupinou básní si poetka nielen pomáha uvedomovať svoje miesto vo svete, ale prostredníctvom aktívneho prístupu ku svetu terapeuticky prežíva nové estetické zážitky, vyvažujúc osobnú tragiku.

Ján Gavura, 2012

 

E. Luka patrí k básnikom-senzualistom, ktorí napriek abstrakcii jazyka prežívajú báseň telesne. Básne majú často pôvod v intenzívnom emotívnom zážitku, kde konkrétnu skúsenosť bohato dopĺňajú sny, vízie a fantazijné obrazy s archetypálnym pozadím. Nechýba im kauzalita, ale veľký vplyv emócií a sústredenie sa na výpoveď z podvedomia oslabujú logiku básní. Poézia E. Luky sa dá dobre opísať definíciou hlbinnej psychológie; autorka sa totiž zvyčajne usiluje postihnúť pudovo dynamické vzťahy v emočnej a vo vôľovej oblasti. V čitateľovi stimuluje body uložené hlboko, na opačnom póle od centra racionality. Aktivizuje vrstvy, ktoré človeka formujú, ale nemajú vlastný jazyk, aby odpovedali verbálne. Čitateľská reakcia je radikálna, vzrušená rovnako, ako bola autorka v čase básnickej extázy pred písaním a počas písania. V Lukinej poézii prevládajú dramatické existenciálne a tragické tóny. V prvých dvoch knihách majú ešte nejednoznačný pôvod, sú zahmlené tajomstvom alebo späté s intuitívnym vnímaním, neskôr sa obrazy hrozby stupňujú konkrétnymi tragickými zážitkami so smrťou partnera a detí (Diabloň, Havranjel). Najčastejšími motívmi sú jed a krv, ktoré sa pohybujú na hranici života a smrti a nezriedka túto hranicu aj definitívne predurčujú. Ani v tomto prípade však motívy nie sú jednoznačné a uzavreté, počas celej autorkinej tvorby sa významy menia, zachovávajúc si neutrálny významový odtieň (jed v malej dávke ako liek, krvavá „obeta“ ženy počas pôrodu a pod.), ale častejšie zosobňujú symbol konečnej straty a plytvania. V poézii E. Luky sa osobitým spôsobom tematizuje otázka ženstva, ktorá je zobrazená v dvojoptike univerzálnej rodovej roly („praženy“, „divosestry“) a konkrétnej dennodennej skúsenosti s touto identitou, jej biologickým rozmerom a determináciou, materstvom, sexualitou, partnerstvom s mužom i životom po jeho strate. E. Luka zobrazuje svet ženy priamo, bez strachu z porušenia estetických konvencií či spoločenského tabu (telesnosť, pudovosť, žiadostivosť, erotické vyvrcholenie). Jej naturalistické, miestami až surové obnažovanie je systémové a súvisí s tým, že v básňach sa orientuje na plnosť predstavy a zážitku. To dosahuje nielen zmyslovou stimuláciou, ale aj hromadením slov s asociatívnym spojením. Nepatrí k básnikom s úsporným vypovedaním, nadužíva prídavné mená a prístavky, ktorými nuansuje a nasycuje obrazy. Poetka „nepúšťa“ básne ľahko; texty píše tak dlho, kým sa nenaplnia dramatickosťou a emóciami, kým sa nevytvorí rytmus verbálnych obrazov, ktoré sa prudko lámu v pointe. Básnické knihy Hlbokozelená žena a Divosestra sa tematicky rozširujú o autorkine básnické cestopisy z Japonska, kde študovala japonský jazyk a literatúru (1993 – 1995, 1998 – 2002). Postupne však vplyvy stretnutia s exotickou východoázijskou kultúrou slabnú (Diabloň) a v zbierke Havranjel ich nahrádzajú texty, v ktorých autorka básnicky definuje objekty (básne Tráva, Motýľ, Kameň, Slnečnica a iné). Touto skupinou básní si poetka nielen pomáha uvedomovať svoje miesto vo svete, ale prostredníctvom aktívneho prístupu ku svetu terapeuticky prežíva nové estetické zážitky, vyvažujúc osobnú tragiku. Ján Gavura, 2012