Eva Lukáčová

Eva Lukáčová vstúpila do literatúry zbierkou Divosestra v roku 1999, predtým však publikovala napríklad v časopisoch Romboid, Slovenské pohľady, RAK, Literárny týždenník a tiež v antológii Hlbokozelená žena (1998) a v zborníkoch mladej slovenskej literatúry vydavateľstva Smena Druhý dych (1985) a Kruh (1987). Pod menom Eva Luka vydala ďalšie tri zbierky: Diabloň (2005), Havranjel (2011) a Jazver (2019) a tiež knihy pre deti a mládež: prvý diel prózy Pani Kurčaťová: Ten, kto sa narodí zle (2018) a zbierku poézie Jemňacinky/Brutálničky (2021). Jej príspevok k detskej tvorbe nájdeme aj vo vianočnej antológii slovenských autorov a autoriek Dohviezdny večer (2019) pod názvom Mníšikova vianočná hviezda. Taktiež sa venuje písaniu textov piesní (albumy hudobníčky Iky Kraicovej Vlčie balady, Milenka všetkých, V hlbinách a La Loba) a výtvarnej tvorbe – ilustrovala vlastné knihy Pani Kurčaťová, Jazver, Jemňacinky/Brutálničky a monografiu Evy Urbanovej Medzi snom a fikciou (poetická tvorba Evy Luky).

Poézia Evy Luky už od debutu pútala pozornosť literárnej kritiky i čitateľov (dôkazom sú literárne ocenenia, ako aj preklady do viacerých cudzích jazykov či participácie v cudzojazyčných antológiách). Ďalšie zbierky spresnili kontúry autorskej poetiky a potvrdili kvalitu jej poézie. Autorka cielene naznačuje medzi zbierkami istú súvzťažnosť už prostredníctvom ich názvov. Každé zo štyroch pomenovaní tvorí kompozitum, autorský novotvar, ktorý vznikol rovnakým sémantickým kľúčom, t. j. jedno zo slov patrí do reálneho (ľudského) sveta, ako sestra, jabloň, havran či gramatická osoba „ja“, druhé zase evokuje čosi fantastické či zvieracie: divý/á, diabol, anjel, zver. Navyše, v spojení oboch slov je napätie dvoch svetov – jednak zvieracieho a ľudského, ale i konkrétneho a tajomného, až temného. Do naznačeného kontextu by zapadli aj názvy kníh pre deti: Pani Kurčaťová (2018) a Jemňacinky a Brutálničky (2021). Pani Kurčaťovú síce netvorí zložené slovo, ale všetky ostatné „podmienky“ spĺňa. Jemňacinky/Brutálničky tiež predstavujú novotvary a prinášajú do sveta detskej literatúry dva svety – jeden čierny, brutálny, ale s prvkami komiky; druhý farebný, plný zvukov a drobných detailov (zbierka je koncipovaná ako dvoj-kniha, ktorú môžeme čítať z jednej i druhej strany). Jednotný rukopis je zrejmý i po vizuálnej stránke. Na všetkých štyroch obálkach básnických zbierok pre dospelých sa nachádza žena s tajomným zvieraťom. Obálku knihy Divosestra ilustrovala výtvarníčka Hiroko Mori, ktorej autorka neskôr venovala dve básne. Zbierky Diabloň a Havranjel vyšli vo vydavateľstve Edition Ryba, obe s ilustráciami Michaela Sowu (podľa jeho obrazov tiež vytvorila niekoľko básní) a s jednotnou grafikou predstavujú akési dvojičky, čo korešponduje s ich úzkou významovou prepojenosťou. A napokon Jazver (kombinovaná technika: akryl na plátne a vložené komponenty), Pani Kurčaťová (čierna perokresba) a Jemňacinky/Brutálničky (kombinovaná technika: akryl, tempera, pastelky a komponenty) sú výsledkom výtvarnej práce samotnej autorky.

Debutová zbierka Divosestra (1999) tematizuje príchod subjektky do cudzej krajiny. Rozvíja sa tu však viacero línií (motívov), ktoré bude poetka prehlbovať v neskorších zbierkach. Spomedzi všetkých zbierok Evy Luky sa v debute najjasnejšie pracuje s funkciou priestoru a to minimálne v dvoch významoch tohto slova – s odkazom na cudzinu a tiež s intimizáciou priestoru ako príbytku lyrickej hrdinky. Oba významy však nadobúdajú sebareflexívnu funkciu, primárne vypovedajú o vnútornom rozpoložení lyrickej hrdinky. Zlomová je v tomto kontexte báseň Východní ľudia, ktorá zdôrazňuje priestor konkrétnej krajiny, ale zároveň ho prepája so snahou subjektky o sebaurčenie (motív mýtickej ženy bez tváre). Objavovanie krajiny sa prelína s odkrývaním tajných zákutí svojho „ja“, medzi inými sa vyplavujú subjektkine choré smútky, ktorým bude musieť čeliť a je bezpredmetné či v cudzine alebo doma. Konkrétne opisy postupne nadobúdajú atropomorfizujúci rozmer. Geografická a iná „skutočnosť“ prestáva byť akokoľvek signifikantná. Začínajú sa manifestovať intímnejšie a „užšie“ priestory ako široká krajina (Japonska). Zásadná sa ukazuje obraznosť domu a jeho konštánt, otvára sa ďalší, vnútorný priestor a s ním nové možnosti poetizácie. Predpokladanú premenu (nielen témy) avizuje rovnomenná báseň Divosestra, ktorá vnáša do sveta subjektky existenciálny rozmer, minimálne motívmi hraničenia medzi životom a smrťou („smrť sa sunie z hradieb, zazvoní / kedykoľvek“, 1999, s. 23). Akési rozpoltenie subejktky, pohyb medzi dvomi svetmi, sa stáva zásadným problémom i ďalších básní Evy Luky: „Polo-živá, / polo-mŕtva“ (1999, s. 23). Konflikt vnútorného a vonkajšieho sveta sa ohlasuje nielen prostredníctvom symboliky priestoru (von – dnu), domova a cudziny, ale tiež identifikáciou animálneho princípu v subjektke a v neposlednom rade prízvukovaním snového sveta, ktorého kontúry sa spresnia v zbierkach Diabloň a Havranjel.

Mnohé básne v zbierkach Diabloň (2005) a Havranjel (2018) by sme mohli označiť za snové, nielen témou či explicitným „vstupom“ do tohto priestoru, ale tiež svojou rétorikou, fantastickými motívmi či surrealistickou obraznosťou. Obrazná polarita sna je postavená na striedaní dňa a noci. Čierna farba je v poézii Evy Luky využívaná v prvom rade ako príznak noci a na tento „bežne“ vymedzený status čiernej sa navrstvujú ďalšie významy – zrkadlenie druhého, záhrobného sveta či smrti vôbec, ale tiež čohosi temného, „čierneho“ v lyrickej hrdinke. Subjektka nedokáže vzdorovať všetkým smútkom, ťaživým snom čiernej noci. Znova sa objavuje symbol dverí a okna ako hranice medzi dvoma svetmi, keď opustenie bezpečného priestoru vnútra domu znamená vykročenie v ústrety smrti: „Napustím si vaňu, / pomaly, ako keď do hrobu na hrubých lanách / spúšťajú poslednú / posmrtnú ružu, otváram / okno.“ (2005, s. 63). Michel Foucault (1995) tvrdí, že tie najhlbšie sny sú práve sny o smrti. Dospieva však k istej rozporuplnosti, ktorú takéto sny podnecujú – nejde v nich len o jednu stranu protikladu. Smrť môže byť chápaná ako naplnenie existencie, prináša akési zmierenie, preto sa stáva tým „nejzákladnějším snem, jaký člověk může mít“ (Foucault 1995, s. 39). Hoci smerovanie Lukinej subjektky k „snovej“ smrti zodpovedá viac úzkostnej než zvrchovanej smrti, dôležité je vedomie, že takéto sny sú tiež prostriedkom k sebapoznávaniu, sú tým „nejpodstatnějším, co se existence sama o sobě může dozvědět“ (Foucault 1995, s. 39-40). Báseň Svetloplach je v tomto kontexte spovedná, vyslovuje vyššie formulované hypotézy priamo – subjektka sa v nej priznáva k temnej stránke ako svojej neoddeliteľnej súčasti. Navyše sa tu objavuje motív požierania, ktorý sa naplno rozvinie v zbierke Jazver, kde sa transformuje do vzájomného pohlcovania subjektov ako súčasti deviačných stavov. Od osobného údelu sa dostávame k univerzálnym otázkam ľudského bytia. V zbierkach Diabloň a Havranjel vyvstáva obraz človeka neustále lavírujúci medzi dvomi svetmi. Téma smrti je v zbierke Havranjel dotovaná aj mimoliterárnou skutočnosťou, ktorá sa do zbierky dostáva už cez venovanie zbierky milovanej osobe (manželovi Mirovi): „že mi v tú čiernu noc zachránil život za cenu svojho“. Látková skutočnosť pridáva desivým obrazom na sile, podporuje nielen autenticitu vypovedaného, ale komunikuje s niektorými motívmi zbierky, ktoré tematizujú práve neustály pocit umŕtvenia, vyprchania energie či „vypožičaného života“. Takto motivované pocity sa stávajú ďalším zdrojom nemožnosti prijať ponúkané šťastie, odovzdať sa radostiam života a pod. „Budeš to mať až do smrti, pôjde to s tebou“ (2011, s. 46), čítame ako výstrahu lyrickej hrdinky adresovanej sebe samej v básni Navždy. Leitmotív prekliatia tiahnuci sa od zbierky Divosestra tak vstupuje do celkom inej (až mysticky prorockej) komunikácie. Temnotou čiernej sú v poézii Evy Luky poznačené aj vzťahy subjektky. Láska v jej svete nepredstavuje túžbu po splynutí, je len akýmsi nástrojom – šancou ako zabudnúť, ako prežiť temnú noc či vykúpiť sa z nej. Hoci v zbierkach Diabloň a Havranejl nachádzame viacero mužských postáv, všetky sú variáciou jedného a toho istého čierneho milenca. Rovnako niekoľkým detským postavám, ktoré sa v zbierke objavujú, by sme mohli dať metaforický prívlastok „čierne“. V „pozemskom“ svete sa ich život skončil, sú predmetom opisu, sú pasívne a statické: „Pozerala som sa / na tvoje bezvládne telo; spinkal si čudným, nehybným / spánkom“ (2011, s. 75). Čierna farba sa v tomto kontexte uplatňuje v tradičnom zmysle symbolizujúcom smrť, napríklad pri opise šatstva alebo v rámci celkového vzhľadu dieťaťa. Naopak, vo svete sna sú tieto postavy stále aktívne, majú dokonca moc prosiť na druhej strane za hriechy svojej matky. V zbierkach by sme našli celý cyklus básní postavených na „prosebnom“ základe. Podrobne túto problematiku analyzuje Anna Bukovinová (2020), ktorá porovnáva jednotlivé texty s modlitebnými pretextami (predovšetkým so sakrálnou predlohou Modlitby Pána). Ďalšiu možnosť žánrového ohraničenia ponúka komparácia s nemeckou smútočnou lyrikou, tzv. trauerlyrik, ktorá má svoje východisko v symfónii Gustava Mahlera Kindertotenleider. Sémanticky nosným motívom sa v poetike Evy Luky stáva tiež voda. Tento element býva často spájaný so snom, ktorý zúročuje jeho estetický potenciál. Voda sa najčastejšie chápe ako spôsob očisty, ale tiež ako kanál – prechod medzi dvomi svetmi. Podľa Gustona Bachelarda (1997) však voda vždy smeruje ku smrti. Preto uvažuje napríklad o ťažkých, spiacich, hlbokých či mŕtvych vodách, ktoré by sme v prípade E. Luky mohli nazvať aj vody „čierne“. Subjektku k vode tiahne akási magická sila, jej podvedomie k nej smeruje vo chvíľach, keď hľadá odpovede na zásadné otázky svojho bytia. Viaceré snové preludy sa v zbierkach Diabloň a Havranjel spájajú práve s jej predstavami vo vode, pohybom v jej okolí (pri jazere, rieke, studni a pod.) či s pozorovaním vodnej hladiny. Eva Luka zapĺňa svoj básnický svet mnohými vodnými živočíchmi a bytosťami (rôzne žabokrké ženy, jašteričie ženy, mločice a pod.). Vďaka ich až naturalistickej konkrétnosti sa aj tento svet stáva mimoriadne sugestívny. Dôsledne tu uplatňuje estetiku škaredosti, keď vysoké je pokorené nízkym s funkciou narúšania konvenčných predstáv o kráse. Fyzické zblíženie vôbec je v zbierkach Diabloň a Havranjel sprevádzané tekutinami ako sliny či iné výlučky zdôrazňujúce animálnosť vzťahu: „Moja bledá koža / odovzdane prijíma priezračnú vlhkosť vody, / havranjelích spermií a slín“ (2005, s. 62). Výhradne ženskú povahu má materská voda (napríklad plodová voda), ktorá však rovnako „krúži“ okolo kategórie smrti, o to viac, ak je vložená do snového rámca: „V snoch rodím drobné, fialové deti, / okolo mňa sú výlučky a pot, dusný pach plodnosti.“ (2005, s. 69).

Nateraz posledná zbierka Jazver (2019) rozvíja motívy, témy a postupy z predošlých textov, dominuje však súboj zvieracieho a ľudského sveta v hrdinke. Zároveň čiastočne naznačuje i cestu „von“ (vykúpenie sa z čiernej), ktorú by sme mohli v kontexte metafory svetla a tmy nazvať rozvidnievaním, svitaním (nádejou). Dôležitá je tu zmena perspektívy. Básne zo zbierky Jazver predstavujú akési výjavy (sama hrdinka takto pozorované scény hodnotí), v najširšom zmysle tohto slova – scéna, divadlo, udalosť, zrakový vnem, myšlienkový či snový prelud a pod. Hrdinka ich sleduje z pozície pozorovateľky, nie aktérky diania (hoci sa táto pozícia v priebehu niektorých dejov mení), dokáže si teda zachovať istý odstup, zároveň jej takáto perspektíva umožňuje pomenovať videné dopodrobna presne, čo vytvára košaté básnické (až barokovo prezdobené) obrazy pripomínajúce akési nástenné maľby. Nejde ale o manieristickú dekoratívnosť, aj za tým najbizarnejším detailom možno pozorovať zámer. Ako konštatoval Ján Gavura (2020, s. 158), spontánnosť takto „neriadenej“ poézie je len zdanlivá, keďže pri detailnejšom pohľade zistíme, že básne vykazujú vysokú „mieru organizovanosti: básne majú pevnú vnútornú kompozíciu s typickými prvkami ako gradácia, pointovanie či dejový oblúk“. Dôkazom môže byť aj dôsledná práca so zvukovou stránkou, ktorá sa v prípade zbierky Jazver prediera do popredia (široká plejáda citosloviec, ale aj hudobné motívy a zvuky rámcujúce zbierku). Jazver rozširuje i repertoár zvieracích postáv – ak v dovtedajších textoch prevažoval vodný svet, tu sa k vode pridávajú ďalšie živly a s nimi spojené zvieratá a fantastické bytosti. Zásadnými elementmi sa stávajú zem (jazvec, slimák, dážďovka a iné) a vzduch (vrany, pelikán, sova a iné). Sféry zeme a vzduchu sú tiež súčasťou vertikálneho rozčlenenia fikčného sveta, približovania sa sna a skutočnosti, ale i jeho splývania (to potvrdzujú zvieratá, ktoré pre svoje obmedzené letiace schopnosti môžeme priradiť k obom – páv, sliepka, kohút). Zároveň sa poukazovanie na priestor hore (vzduch, nebo) a dole (pod zemou), ako na antonymickú dvojicu dobra (života) a zla (smrti), esteticky a významovo zúročuje v obrátenej perspektíve. Napríklad motív vzdušnej izby (objavil sa už v zbierke Divosestra) ako ideálnej predstavy v sebe ukrýva prudký pád na zem, vytriezvenie (podťatá stračia noha z básne Ty a ja v čase kohútieho kriku) a nebeský môže konotovať aj čosi údesné, strach vyvolávajúce (des – nebes z básne Skyler Skrajper). Naopak, pôda je tu zdrojom obživy, ale i estetickej krásy (záhrada, rastlinstvo) a dokonca aj priestor pod zemou sa ukazuje vo svojom pozitívnom svetle, napríklad ako vhodný úkryt, o ktorom čítame v básni Meles meles meles (správa o mne a jazvecoch). Druhé slovo kompozita „jazver“ tak nadobúda variabilnú povahu, okrem primárne zvukovo (vo vyššie menovanej básni i charakterovo) príbuzného slova jazvec môžeme uvažovať aj o jeho zameniteľnosti s inými zvieracími druhmi, vždy na základe prostredia (rozumej stavu), v akom sa lyrická hrdinka momentálne nachádza. Luka však výrazne nerozširuje len repertoár živočíšnej ríše, ale obohacuje i faunu a flóru modelovaného fikčného sveta. Sledujeme rozmanitú vegetáciu, čo korešponduje najmä s elementom zeme. Osciluje od náramne živej po neživú, umŕtvenú pôdu (záhradu). Koncepčne sa v zbierke Jazver nadväzuje i na postavy žien – divosestier (dcéra Minotaura, Alrúna, pani Ashtonová, Skyler Skrajper, ženy-blýskavice a iné). Za východiskové (koncept zbierky určujúce) básne knihy Jazver by sme však mohli označiť texty: Lepidoptera, Jazver II a Nekromantik. Najmä posledná menovaná je akýmsi súborom sémanticky nosných motívov poetiky Evy Luky (farebná symbolika, zvieratá, živly, priestor domu, snové pozadie a iné). Dokonca by sa dalo predpokladať, že práve Nekromantik bude podkladom ďalšej zbierky (autorkin zvyk vyberať názov budúcej knihy spomedzi básní tej predchádzajúcej). Jednak spĺňa „nastavené“ podmienky názvu (zložené slovo – jedno fantastického, druhé svetského pôvodu), ale, predovšetkým, privádza aj samotnú subjektu kamsi na rázcestie svojich rozhodovaní. Hraničenie dvoch svetov je v tomto prípade prezentované ako vec názoru či perspektívy: „Žijeme tu, pretože si Mŕtva. Ty si myslíš, že nie si, ale opak / je pravdou. Lenže ja nie som mŕtva, to vy ostatní! / V atmosfére hnevu sa dočkáme večera, keď pre mňa / usporadúva predstavenie.“ (2019, s. 64, zvýr. E. L.)

Eva Luka sa v roku 2018 stala tiež autorkou literatúry pre deti a mládež. Vydala prozaickú knihu Pani Kurčaťová, navyše označenú ako prvý diel, čím dala jasne najavo, že rozsiahly príbeh jej hrdinky bude pokračovať. K tvorbe pre deti sa tiež prihlásila zbierkou poézie Jemňacinky/Brutálničky (2021) a krátkym vianočným príbehom uverejneným v antológii Dohviezdny večer (2021) s názvom Mníšikova vianočná hviezda. Keď sa však začítame do týchto „detských“ naratívov a básnických mikro-príbehov, zistíme, že autorka svoju poetiku v podstate nemení, obraz o fikčnom svete, ktorý sme si čítaním jej poézie vytvorili, nespochybňuje ani zmena žánru či dokonca literárneho druhu. Mohli by sme povedať, že všetky menované diela dopĺňajú prezentovaný svet a E. Luka sa tak stáva autorkou nie jedného textu (reading oneself), ale jedného fikčného sveta s jeho početnými zákutiami.

Ani v prípade detskej knihy Pani Kurčaťová (2018) autorka nepoľavuje zo svojej „čiernej“ poetiky, len ju prispôsobuje žánru, ktorého podstatou je boj s odvrátenou stranou. Práve kvôli viacerým prvkom (konflikt dobra a zla, ale i jeho relativizácia; od osobnej misie hlavného hrdinu závisí osud širšieho spoločenstva či celého sveta; motív predestinácie; putovanie a ďalšie – porov. Boszorád, Malíček 2020), ktoré sa stávajú dominantné v štruktúre diela, by bolo možné označiť tento príbeh ako fatasy. Zápas dobra a zla naznačuje už problémovo a tajomne znejúci podnázov – Ten, kto sa narodí zle. Podstatou príbehu je skúmanie tohto „zlého“ zrodu jednej z postáv, konkrétne pána Žabôtika, ktorý skutočne pripomína akési „zlé“, v zmysle nešťastné (smútok ho „sprevádzal ako ošúchaný plášť“, 2018, s. 16), až chorobné, depresiou strápené bytie: „Vedela, že pán Žabôtik za mesačných nocí nemôže spávať, a hoci to nepriznal, tieto neskoré návštevy vždy potešili jeho clivé srdce.“ (2018, s. 15). A hoci sa problém napokon ukáže ako originálna a hravá apoziopéza, po celý čas implicitne funguje „zlé bytie“ ako metafora čohosi tajomného, ale i temného. S „čiernou“ poetikou Evy Luky korešponduje tiež postava smrti, ktorá sa v príbehu objavuje. V súčasnej svetovej literatúre pre deti a mládež nájdeme viacero výnimočných kníh zaoberajúcich sa smrťou a vôbec otázkami konečnosti ľudskej existencie. Vo svete fantasy literatúry môžeme asociovať na populárnu postavu Smrti Terryho Pratchetta. Eva Luka personifikuje smrť do postavy Pôtika Smrtiboja, ktorého zobrazuje ako osamelého, ošumelého pocestného s klobúkom. Okrem strachu však v našich hrdinoch vzbudzuje záujem a zvedavosť, dokonca i obdiv. Ďalším dôležitým podtextom knihy je fakt, že vonkajšie nemusí korešpondovať s vnútorným (charakterom človeka). Autorkina fascinácia bizarným, vyvrhnutým či groteskným je v tomto zmysle (rovnako ako v poézii) revoltou voči konvenčne chápanej kráse, voči stereotypnosti jej vnímania, i voči odmietaniu inakosti; stáva sa preto oslavou jedinečnosti každého z nás. Ak čitateľ pristúpi na takúto subverziu tradične „krásneho“, začne sa v spoločnosti pani Kurčaťovej cítiť príjemne a „normálne“ ako všetky postavy, „lebo pani Kurčaťová mala rada ľudí tak, ako boli.“ (2018, s. 15).

Nateraz poslednou knihou autorky je zbierka poézie pre deti Jemňacinky/Brutálničky (2021). Poetologicky sa v nej zračí pomerne dávny (80. roky) odkaz „feldekovsko-válkovsko-janovicovskej moderny“ (Stanislavová 2010, s. 49), t. j. dôraz na nonsens, senzuálnu metaforu, jazykovú hru či hravú obrazotvornosť. Jemňacinky a Brutálničky predstavujú alternatívu k tradičným detským veršovačkám, najmä v porovnaní s prevládajúcou riekankovo ladenou tvorbou s „pragmatickým aspektom“ (Stanislavová 2010, s. 53) po roku 1989 (abecedáre, ktoré pomáhajú zvládnuť deťom abecedu, zbierky básní orientujúce sa na problematické činnosti v živote detí, najmä vo vzťahu k dospelému svetu, reflexívne básne dotýkajúce sa vzťahu k prírode a spoločnosti atď.). Formálne kniha pozostáva vlastne z dvoch zbierok, z každej strany sa nachádza jedna, záleží, ako si objekt otočíme. Dvojaké čítanie predznamenáva nielen dve vekové kategórie (jemnejšie príbehy pre menšie a brutálnejšie pre o čosi staršie deti), ale čítame ho i širšie, s odkazom na dvojpólovosť fikčného sveta a tiež vnútorného ustrojenia hrdinky – na jej temnú a svetlú stránku. Tento rozdiel potvrdzujú už farby obálok, svetlejšia, farebnejšia strana s obrazom dievčaťa zodpovedá akejsi zosobnenej predstave Jemňacinky a tmavá zase Brutálničky. Vizuálne sa odlišujú nielen farbou pozadia a odevu, ale tiež rekvizitami, ktorými postavičky disponujú. Čo však zarazí je fakt, že ich tváričky sú rovnako vážne až smutné, akoby sa opäť podtextovo tvrdilo, že smútok či radosť je záležitosťou najmä vnútorného prežívania, nie zovňajšku, ktorý môže klamať. Po prečítaní oboch častí knihy zistíme, že výberom motívov, tém a tiež dikciou ide o podobné mikro-príbehy, mení sa však ich atmosféra. Dôležitým aspektom jednotlivých básní je ich zvuková rovina. Prejavuje sa jednak po rytmickej (rôzne typy rýmov), jazykovej (najmä na úrovni lexiky), ako aj po obsahovej stránke (motívy a témy). Ani v tomto prípade sa E. Luka neprispôsobuje štandardnej predstave o detsky jednoduchej poézii, naopak, pracuje síce s viazaným veršom, ale s náročnejšími rýmovými schémami, taktiež s (pre ňu typickým) presahom, kakofóniou a inými. Brutálničky vsádzajú na konkrétnu zvukovú hodnotu slov a hlások, na predpoklad hlasného čítania, čo dotvára tajomnosť príbehu, ale zároveň umocňuje i komiku básne, ktorá zľahčuje jej desivý aspekt vyplývajúci napríklad z netradičných spojení či tematizácie čohosi odpudivého. Napríklad v básni  Tancovala pazucha autorka hromadí slová s konsonantami ch a z (pazucha za puchor, ucho, bezduchý, ohluchol, chór, pusu puchoriu), ktoré sú ťažšie na artikuláciu a zároveň evokujú ďalšie nepríjemné zvuky, ale i pachy, všetko kontrastne k predstave hudby. Ak si navyše predstavíme, čo presne hovorové slovo puchor znamená (žalúdok vtákov), príjemná atmosféra tanca je nenávratne preč. V Jemňacinkách sa zas hudba objavuje viac na úrovni motívov a témy (Rozkvitol nám klavír, Cvrčkokoncert, Pochod bielych fialiek, Trampoty s džinmi). Podstatou Jemňaciniek vôbec je snaha o scitlivenie na krásu maličkostí, obyčajných vecí či bežných činností a na zázračnosť, ktorú sami svojím videním (ich neprehliadaním) vytvárame. Naproti tomu stojí fantastický svet brutálnych príbehov, ktorý môžeme azda prirovnať k populárnym básničkami Tima Burtona (v slovenskom preklade Vlada Jančeka vyšli pod názvom O Slávkovom neslávnom konci a ďalšie burtonovky). Spoločná je ich čierna poetika, mohli by sme jej dať prívlastok gotická (odkazujúca na prvky čierneho románu ako strach, hrôza, brutalita, nadprirodzené bytosti a pod.) – tá sa u Luky ukazuje najmä v detektívne ladených básničkách. Ťaživú realitu poetka zľahčuje prostredníctvom komiky (cynickým nadhľadom alebo hravou iróniou či sebairóniou), ale zároveň ukazuje, že svet tmy, smútku a záhad je rovnako prítomný a dôležitý pre detské vnímanie sveta ako jeho svetlá strana.

Ako je vidieť z naznačenej charakteristiky, poetika autorky sa prirodzene (aj vzhľadom na pomerne dlhé časové rozstupy medzi vydaniami jednotlivých zbierok) mení, vyvíja, či skôr rozrastá. Tento nárast môžeme pozorovať nielen v prípade prehlbovania tém, motívov či jazyka zbierok, ale najmä v rozširovaní fikčného sveta, ktorý nám zbierky ponúkajú. Na slovenské prostredie ide o výrazne neslovenskú poéziu, ktorou Eva Luka prehovára. Na prvý pohľad evokujú inakosť najmä japonské motívy a vôbec cudzokrajné geografické a kultúrne reálie (početné sú odkazy na mytológiu), ktoré autorka celkom prirodzene vnáša do textu. Čitateľský príťažlivá je však aj otvorenosť textov voči tabuizovaným témam, ako napríklad negatívne aspekty materstva a vôbec traumatizujúce zákutia (nielen) ženského bytia, sexualita spojená s animálnosťou, agresivita vo vzťahu, zobrazovanie vychýlených, až patologických, psychických stavov, odkrývanie najintímnejších sfér jedinca, a to všetko napájané „divokou“ obraznosťou, ktorá je kompaktná (dotovaná živlami a snovými zážitkami), nadčasová (civilnosť takmer absentuje, prevláda mýtický, bezčasový rozmer) a nesie jedinečný autorský rukopis.

Zoznam bibliografických odkazov

BACHERALD, Guston. Voda a sny: Esej o obraznosti hmoty. Praha: Mladá fronta, 1997. 233 s. ISBN 8020406387.

BOSZORÁD, Martin, MALÍČEK, Juraj. Od literatúry k digitálnym hrám, od čítania príbehov k ich hraniu. In: Slovenská literatúra, 2020, vol. 67, no. 6, pp. 584-597. 0037-6973. DOI: https://doi.org/10.31577/slovlit.2020.67.6.5

BUKOVINOVÁ, Anna. Podoby spirituality v poézii Evy Luky. In: Glosolália, 2020, roč. 9, č. 2, s. 153 – 163. ISSN 1338-7146.

FOUCAULT, Michel. Sen a obraznost. Liberec: Dauphin. 1995. 76 s. ISBN:80-901842-1-9.

GAVURA, Ján: Mytológia Evy Luky, čiže v znamení zverokruhu. In: Fraktál, 2020, roč. 3, č. 2, s. 156 – 163. ISSN 2585-8912.

LUKÁČOVÁ, Eva. Divosestra. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 1999. 64 s. ISBN 80-8061-020-7.

LUKA, Eva. Diabloň. Trnava: Edition Ryba, 2005. 80 s. ISBN 80-969151-4-2.

LUKA, Eva. Havranjel. Trnava: Edition Ryba, 2011. 80 s. ISBN 978-80-89250-09-7.

LUKA, Eva. Pani Kurčaťová 1. Levoča: Modrý Peter, 2018. 432 s. ISNN 978-80-89545-66-7.

LUKA, Eva. Jazver. Levoča: Modrý Peter, 2019. 96 s. ISBN 978-80-89545-85-8.

LUKA, Eva. Jemňacinky/Brutálničky. Levoča: Modrý Peter, 2021. 88 s. ISBN 978-80-89545-90-2.

STANISLAVOVÁ, Zuzana. Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež po roku 1960. Bratislava: Literárne a informačné centrum. 2010. 318 s. ISBN 978-80-8119-026-1.

URBANOVÁ, Eva. Medzi snom a fikciou (poetická tvorba Evy Luky). Fintice: FACE - Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania. 2022. ISBN 978-80-89763-82-5.

Eva Urbanová