František Štraus photo 1

František Štraus

7. 7. 1933
Kružlovská Huta
—  27. 4. 2008
Bratislava

Napísali o autorovi

Dvaja autori (okrem Štrausa ešte lingvista Ján Sabol) sa ako prví u nás pokúsili vypracovať seriózny podklad na zaradenie náuky o verši do systému univerzitnej slovakistiky. Hoci išlo o publikáciu účelovo (pedagogicky) zameranú, autori pri jej koncipovaní nič nezľavovali ani z teoretickej náročnosti, ani z vedeckej precíznosti výkladu, čo bolo práve v tomto prípade dôležité, ba priamo nevyhnutné, veď verzológia v modernom poňatí naozaj nepatrí k „ľahkým“ subdisciplínam literárnej vedy, naopak, k tým evidentne náročným.

Stanislav Šmatlák

Akokoľvek je však evidentné, že F. Štraus na čosi spretŕhané nadväzuje a sceľuje, musí sa konštatovať, že otvára aj perspektívy verzologických skúmaní. Pracuje v kontinuitnom rade, ale ho aj tvorivo dotvára a prekonáva. Pravdou je, že keby sme v našej súčasnej literárnej vede nemali Františka Štrausa s jeho programovým a pracovným zameraním, museli by sme si ho vo vlastnom záujme vymyslieť alebo domyslieť. Na takom dôležitom poste funkčne pôsobí jeho vedecká verzologická tvorba, vďaka ktorej smieme i môžeme vravieť o relatívnej kompletnosti skladby našej súčasnej literárnej vedy.

Pavol Števček

Štrausova štúdia Strofa a metrum v poézii P. O. Hviezdoslava organicky zapadá do autorovho celkového verzologického bádateľského projektu a tvorí jeho významnú súčasť, a to tak z hľadiska tematického, ak aj metodologického. (...) Stručne povedané, táto práca má tiež všetky charakteristické vlastnosti autorových verzologických výskumov. Je to systematický rozbor strofických foriem, ktoré sa vyskytujú v Hviezdoslavovej básnickej tvorbe, predovšetkým lyrickej, no v menšej miere aj epickej, i vzťahov medzi týmito formami a rozmanitými podobami veršovej organizácie, ktorými Hviezdoslav bohatý strofický repertoár vo svojej tvorbe realizuje. Nejde teda o nejakú okrajovú záležitosť, ale naopak, ide o rozbor a interpretáciu jednej z konštitutívnych zložiek celkovej hviezdoslavovskej poetológie, vyznačujúcej sa vysokou mierou zámerného „artizmu“ alebo inak povedané, vedomým úsilím o „vysoký“ básnický štýl – pravdaže, v dobovom chápaní, príznačnom pre vývin európskej poézie v druhej polovici 19. storočia (označovanom niekedy aj slohovým termínom „parnasizmus“). Prirodzene, aj túto Štrausovu prácu možno vnímať vo vývinovom rade s predchádzajúcimi verzologickými výskumami zameranými na Hviezdoslavovu poéziu, najmä so štúdiami M. Bakoša, S. Šmatláka a V. Turčányho, a sčasti aj iných hviezdoslavovských bádateľov (napr. A. Kostolný, S. Mečiar i ďalší). Práve na tomto pozadí vyniknú osobitné kvality, ktorými sa vyznačuje Štrausov prístup k zvolenej problematike: materiálová komplexnosť či takmer až kompletnosť, metodologická vyhranenosť a metodická dôslednosť na všetkých úrovniach verzologickej analýzy. Pre tieto vlastnosti možno prácu kvalifikovať ako tematicky špecifický, no svojím poznávacím dosahom závažný príspevok k prehĺbeniu a spresneniu celého doterajšieho hviezdoslavovského výskumu. Zároveň je aj táto prác Františka Štrausa dokladom i dôkazom faktu, že verzológia ako špeciálna literárnovedná disciplína u nás ešte stále žije, ba že je produktívna. Má síce iba jedného dôsledného rozvíjateľa, zato však pracovne veľmi zdatného a vedecky maximálne kompetentného.

Stanislav Šmatlák