Švantner nie je rousseauovec vyzdvihujúci prirodzenú dobrotu človeka. Jeho etická individualita sa prejavuje inak. Pre Švantnera znamená vojna akýsi prírodný živel, strhávajúci z človeka nánosy civilizácie, naučené životné postoje. Vojna, podľa neho, trhá konvenčné vzťahy medzi ľuďmi a dramaticky konfrontuje človeka s ním samým. Ťažisko tejto konfrontácie sa u Švantnera po oslobodení presúva z odhaľovania živelných, až démonických zložiek v človeku na zisťovanie miery jeho egoizmu, sebalásky, zbabelosti – na kategórie etické, vznikajúce a pôsobiace v styku jednotlivca s ľuďmi.
Ján Števček
