František Votruba

13. 4. 1880
Chyšky-Hrachov (Česko)
—  18. 11. 1953
Bratislava
Pseudonym:
Andrej Benka, Andrej Klas, Andrej Križan, Aurel Horník, Č. Bratec, Digamma, Dr. Trnobranský, Dunajský, Ján Borina, Ján Borovec, Janko Cigáň, Ján Martán, Ján Petriš, Július Benko, Pavel Sivera, Peter Križan, Samo Jurecký, Strýčko Ivan
Žáner:
esej, literárna veda, poézia, publicistika

Životopis autora

František VOTRUBA študoval na gymnáziu v Tábore (nedokončil), potom pracoval ako kníhkupecký a advokátsky pomocník. R. 1902 odišiel do Prahy, kde vypomáhal v administrácii Času. Začiatkom júna 1902 prijal Salvovo pozvanie na Slovensko, redaktor v Ružomberku. Od r. 1903 pôsobil v Budapešti, kde sa stal redaktorom a administrátorom Slov. týždenníka, vo februári 1910 prešiel do novozaloženého Slov. denníka. Potom sa znovu vrátil do pražskej redakcie Času, kde sa venoval najmä slov.  problematike. Vojna ho zastihla v Ružomberku, pred nastúpením vojenskej služby sa skrýval v Prahe. Bol poslancom Revolučného Národného zhromaždenia (1918 – 19), spolupracoval s viacerými periodikami: v rokoch 1919 – 29 v Slov. denníku, 1929 – 38 bol šéfredaktorom Slov. politiky, zároveň redigoval Prúdy (1923), vydával Slov. svet (1922 – 25), redigoval Slov. týždenník (1923 – 27), Slov. dielo (1929), spolupracoval s detským časopisom Oriešky, s popularizačným časopisom Vlasť a svet. R. 1939 sa musel odsťahovať do Prahy, 1939 – 41 spolupracoval s ilegálnym Českým kurýrom. Po r. 1945 pracoval vo viacerých redakciách, od 1951 do svojej smrti v Ústave slov. literatúry SAV v Bratislave. Do literatúry vstupoval prekladmi, ktoré zväčša uverejňoval v sociálnodemokratických časopisoch. Autor poézie: Vo hmlách, Melódia, Letný večer, Nálada, Tam v diaľke. Po národnom oslobodení písal pod mnohými pseud. okrem veršov pre deti aj lyrické básne, po r. 1945 bol výlučne politickým básnikom. Jeho poézia vyšla súborne pod názvom Tiché akordy (1980). R. 1906 založil edíciu Slov. knižnica, kde vyšli diela domácich a svetových spisovateľov. Časopis Dennica, vydávaný pod jeho vedením (1907 – 09), stal sa generačným časopisom Slov. moderny a druhej vlny slov. realizmu; jeho štúdie z rokov 1909 – 10 sa stali manifestami nastupujúcej generácie - Z novej literatúry v Zborníku slov. mládeže (1909). Vyjadroval sa aj k spoločenskej funkcii literatúry svojimi úvahami o ľudovej literatúre, o čitateľských pomeroch na Slovensku, o vydávaní a rozširovaní slov. literatúry a pod. Po národnom oslobodení sa z literárneho tvorcu stal historik literatúry. Jeho dielo je sústredené v knihách Literárne štúdie 1 – 2. Texty z rokov 1909 – 1922 (1950), Cesta slovenskej poézie (1954), Vybrané spisy 1 – 2 (1954 – 55), Víťazná cesta (1954), Slovo k srdcu i rozumu (Výber politických článkov po oslobodení, 1958).