Gavril Gryzlov photo 1

Gavril Gryzlov

6. 5. 1928
Bratislava
—  9. 9. 1978
Píla-Vlčí laz
Pseudonym:
Andrej Gemer, Gabo Gemerský, Gejza Gráč

Komplexná charakteristika

Gavril Gryzlov bol rodený novinár – reportér. V čase, keď sa noviny plnili článkami o hrdinoch práce, úderníkoch, žatevných úspechoch a stavbách mládeže, Gryzlov priniesol nové témy: dramatické ľudské osudy, sociálnu problematiku, nové videnie vojny a vojnové hrdinstvá cez utrpenie, zbabelosť, odvahu i obetavosť človeka. Patril k reportérom, akými boli L. Mňačko, R. Kaliský či V. Ferko, ktorí od začiatku 60. rokov odvážne otvárali témy justičných vrážd, krívd a neprávostí stalinizmu a gottwaldovského socializmu. Jeho tvorivé začiatky sú spojené viac s literatúrou, ako žurnalistikou. V roku 1947 uverejnil ako gymnazista poviedku Mravný zákon, v ktorej vyzdvihol etické princípy ľudského správania. Dôraz na morálne konanie v akejkoľvek, aj hraničnej ľudskej situácii potom tvorí jedno z príbehových ťažísk aj jeho reportáží a reportážnych kníh Gardistické inferno, Stretnutie s vrahomŽivý mŕtvy z katakomb, ktoré vyšli v čase, keď mal Gryzlov za sebou už rozsiahlu životnú skúsenosť ako betonár na stavbe Priehrady mládeže, redaktor závodného časopisu a niekoľkoročný redaktor Smeny. Napriek výhradnej tvorivej orientácii na reportáž majú Gryzlovove texty z obdobia šesťdesiatych rokov veľa príbuzných výstavbových i formálnych prvkov s tvorivými postupmi s predstaviteľmi vtedajšej prozaickej generácie (A. Hykischom, J. Blažkovou, D. Kuželom, P. Balgom a inými). V reportážach Odpísaný o krutom osude slovenského vojnového letca, Perleťový čas zázrakov o dvoch mladých poľských podvodníkoch, Rybičky s jantárovými očami o mladom delikventovi na úteku z detského domova a v reportážnom príbehu Strach z rokov 1963 – 1966 používa v slovenskej žurnalistike dovtedy nepoužívaný prúd vedomia, vnútorného monológu postáv, prehovorov bez vyznačených dialógov, príbehovej dekompozície a dejovej fragmentácie, teda postupy, ktoré boli charakteristické pre dobovú slovenskú i európsku prózu – zasiahnutú v tom čase vlnou antirománu. Gryzlov, možno výraznejšie ako tematicky rovnako odvážny a objavný L. Mňačko, konštruuje svoje reportáže ako žánrovo moderný, dynamický a na drsných životných faktoch budovaný útvar. Preto aj vo formálnej rovine pôsobia jeho texty zo šesťdesiatych rokov objavne a inšpirujúco. Po trochu schematicky pôsobiacom cestopise La dolce vita z roku 1961, v ktorom chcel ukázať najmä rub kapitalistickej spoločnosti (príbehy rímskych prostitútok a pod.), sa Gryzlov zbavuje ideologického schematizmu a v knihe reportáží 22 a 77 prináša vyvážený, autorsky vyhranený pohľad na realitu a kritické ostrie reportáží zo Slovenska smeruje k širšiemu postihnutiu deformácií dobovej komunistickej spoločnosti. Tento spoločenský kriticizmus, idúci až na hranicu možného, sa výrazne prejavil v reportážach, ktoré publikoval v Smene v rokoch 1965 – 1967 a knižne vyšli až v roku 1999 vo výbere Pro nobis (usporiadal a doslov napísal S. Kalný). Z nich vyniká Strach, príbeh muža, ktorému režim znemožnil dokončiť štúdium teológie, za pokus ilegálne opustiť republiku mu súd vymeral vysoký trest väzenia a celá jeho ďalšia existencia je poznačená touto skutočnosťou. Na záver príbehu jeho „antihrdina“ – lebo tak sám Gryzlov nazval hrdinov svojich reportáží – kladie čitateľovi otázku: „tak načo sa pechorím, keď som poznačený, keď sa mojimi večnými sprievodcami stali neistota a strach...“ V roku 1971, krátko predtým ako Gryzlovovi znemožnili pokračovať v tvorivej činnosti vzniká reportáž Pro nobis, dramatický záznam o banskej katastrofe a záchranných prácach v bani Hodonín, a reportážna montáž – príbehové 35-stranové dokumentárne pásmo Bambini di Orava o detských otrokoch v tomto stále nepreskúmanom kúte Slovenska. Príbehy detí z mnohopočetných rodín, ktoré posielajú svoje deti aj na konci šesťdesiatych rokov namiesto do školy slúžiť za otrockých podmienok do rodín bohatých gazdov pôsobí i dnes objavne, príbehovo sugestívne a apelatívne. Ním Gryzlov potvrdil vysokú úroveň svojho reportážneho umenia, schopnosť objavovať nové, často šokujúce, ale spoločensky závažné témy a stvárniť ich spôsobom, ktorý z neho robí jedného z najväčších slovenských reportérov.

Ján Čomaj, Anton Baláž