V tejto dobe nenarastá len úzkosť ľudí, ale i úzkosť básne. Máme oči zapálené priveľkým výhľadom. Nevieme čomu a komu máme veriť. Vlastným očiam, či výhľadu? Túžby ľudí sa ocitli v pasci. Ekonomickej i existenčnej. Je to vhodná doba na odhaľovanie významov poschovávaných v ľudskej skúsenosti? Vhodný čas na báseň? A predsa nám tvorivosť umožňuje počuť to, čo by sme nepočuli a uvidieť veci, popri ktorých by sme prešli bez povšimnutia. Báseň je pre mňa vôňa zamrežovaná nerozhodnosťou, ktorá ma odniekiaľ pozoruje. Keď strhnem mrežu, opýtam sa: A kam teraz? Báseň čaká na moju správu aspoň tak, ako ja na jej. Je možnosťou, ako sa pritúliť k obyčajným veciam, minúť sa s vlastným trápením. Je záujmom nielen o seba, ale cez seba o iných ľudí.
