Prvé verše, predovšetkým v duchu dobových socialistických ideálov, publikovala od začiatku 70. rokov 20. storočia v časopisoch Romboid, Slovenské pohľady, Nové slovo a i. a v zborníkoch mladej poézie a prózy (Dychtivo spolu, 1974, Právo na pieseň, 1976, Sonety ročných období, 1977). Knižne debutovala v roku 1976 zbierkou Pod teplom krvi. Venuje sa v nej najmä typicky „ženským“ témam (krehká ľúbostná lyrika a básne o materstve). Protiváhu tejto intímnej sféry tvorí makrosvet dejín, konkrétne Povstania, ktoré autorka prezentuje transponovane z rozprávania otca a starších. V druhej zbierke Spojitosť spracovala na pozadí zážitkov z vlastného detstva tradičné motívy rodiny, dedinského prostredia a medzigeneračných vzťahov. Súbor týchto lyricko-reflexívnych básní venovala svojmu otcovi. Kritický pohľad na neduhy súvekej spoločnosti prezentovala v básnickej zbierke Spätné zrkadlo, ďalšie básne s dôrazom na etický a existenčný rozmer vo sfére medziľudskej komunikácie sústredila do knihy Tvár pri tvári. Problematiku životných peripetií súčasnej ženy priblížila v introvertnejšie ladenej zbierke lyrických miniatúr Vnútrozemie. V podobnom duchu sú napísané aj jej ďalšie zbierky intímnej poézie Záhrada, zviera vo mne a Náhrdelník z hrdličiek. Koškovej poetické dielo nateraz uzatvára básnická zbierka Súrodenci zo sna. V nej rovnako ako v predchádzajúcich zbierkach dominuje pohľad ženy na svet. Autorka z poetologického hľadiska preferuje voľný verš. V jej poézii nájdeme básne občianskej lyriky s prvkami satiry, sarkazmu a irónie, ako aj introvertnejšie ladené zbierky intímnej poézie. Venuje sa aj prekladateľskej činnosti (z bulharskej a ukrajinskej poézie), recenzistike a kritike.
