Hana Ponická je spisovateľka pre deti i pre dospelých, v posledných rokoch sa venovala viac esejistike. V prózach pre deti pôsobí predovšetkým na detskú hravosť a predstavivosť, no vidieť tu filiácie s jej tvorbou pre dospelých. Jej príbehy, zamerané na problémy súčasnosti, vyznievajú realisticky, zdôrazňovaný je v nich psychologický prístup. Lyrické ladenie, prvky fantázie a personifikácia živej prírody nepresahujú hranice konkrétneho poznania. Ponická pokračuje v tradícii slovenskej tvorby pre deti, preferujúc humor a konštruktívny vzťah k životu. V tvorbe pre deti debutovala zbierkou rozprávok Slávikove husličky. Knižka Medvedí rok je poeticko-humorná kronika jedného roka v živote medvedej rodiny. Z jej detských prác si najväčšiu obľubu získali príbehy zo života svojráznej postavičky O Štoplíkovi, ktoré vyšli v dvoch dieloch.
Pre deti písala v mladšom veku, kým sama mala menšie deti. V próze pre dospelých začínala lyrizujúcimi básňami v próze; ukážky z nich uverejnila v časopise Živena pod názvom Mám sedemnásť rokov. Jej dve básne v próze vytlačili v Neografii (Martin) s ilustráciami mladého grafika Janka Nováka, ktorý zahynul v SNP. V publicistike začínala fejtónmi a besednicami uverejňovanými v Národných novinách, ktoré takisto vychádzali v Martine. Žáner krátkej prózy rozvíjala aj neskôr v časopisoch, publicisticky sa zapájala do diskusií o rozličných problémoch vtedajšej súčasnosti a najmä umeleckej tvorby. Publicistické práce uverejňovala v tomto období v časopisoch, prepracované vyšli aj knižne. Kombináciu rodinnej kroniky a denníkových záznamov využila v próze Halúzky. V tvorbe pre dospelých sa sústredila predovšetkým na svet žien. Znalosti zo života B. S. Timravy využila v knižke Ábelovský dom; striedajú sa v nej obrazy a príbehy z jej pobytu v Ábelovej (na začiatku 50. rokov) so spomienkami na Timravu, na časť letných prázdnin strávený (r. 1938) v blízkosti Timravy a jej príbuzných učiteľov. Postava spisovateľky Timravy je tu odpozorovaná zblízka, v každodennom živote a v rozhovoroch so sedemnásťročnou gymnazistkou, ktorá prečítala jej knihy a na všetko je zvedavá. V obrazoch vystupuje rázovitá novohradská dedina, ale cítiť tu i nostalgiu po niečom, čo odchádza. Po Ábelovskom dome sa Ponická venuje fiktívnej próze, pretváranej z vlastného zážitkového pozadia. Jej príbehy sa odohrávajú v súčasnosti, v retrospektíve sa vracajú do minulosti, hlavnými postavami sú v nich ženy vo vzťahu k partnerom, manželom, k práci a k deťom. Niečím pripomínajú lyrické prózy slovenských autorov. V zbierke próz Prísť odísť priniesla pohľad na dobové celospoločenské problémy, tematicky čerpá z rozličných prostredí. Námetovo a štylisticky vyváženejšia je jej poviedková knižka Bosými nohami, do ktorej sú zahrnuté aj dve dlhšie novely Kolotoč a Pozri na slnko, takisto zamerané na problémy žien. (P. Brabenec tieto dve novely nazval románmi.) V spomienkovo ladenej próze Lukavické zápisky sa odklonila od zamerania svojich poviedkových kníh. Próza osciluje medzi autobiografickým románom, no je tu prítomná aj literárna fikcia. Mená sú pravé, udalosti skutočné, dej podávaný chronologicky. Okrem dokumentárnej hodnoty (najmä opis zjazdového konania v súvislosti s kampaňou proti Charte 77) je to pozoruhodné literárne dielo o láske, manželstve, priateľstve a solidarite ľudí.
Na námet jej prózy bol nakrútený film Vínna réva (scenár a réžia Ľ. Filan).
Jej publicistická tvorba (z rokov 1938 – 1977, po r. 1989) je rozptýlená po časopisoch. Obsahuje rozličné žánre: od krátkych fejtónov až po dlhšie reportáže, po r. 1989 pribudli fejtóny a iné publicistické žánre písané a publikované predtým tajne ako samizdaty.
Ako prekladateľka z francúzštiny, maďarčiny, nemčiny, taliančiny preložila mnohé základné diela z klasiky (Zs. Móricz, E. Ady) i z modernej literatúry (A. de Saint-Exupéry, I. Calvino, S. de Beauvoir). V spolupráci s J. Kostrom prekladala Ch. Baudelaira a J. A. Rimbauda.
Anna Šikulová
