Vyhľadávanie
Intímny charakter prvotiny Igora Gallu vychádza z toho, že mladý človek sa v ňom otvorene vyznáva z radostných zážitkov i sklamaní, iba niekedy sa začuduje nad tým, ako rýchlo sa môže vytratiť porozumenie medzi dvoma ľuďmi. Názov Tvárou k príchodu (1963) naznačuje ústretové gesto, záujem o problémy druhých, ale aj odhodlanie prežiť aktívne každý jednotlivý deň: „... nikto pred nami neobjavil / nič väčšieho / ako tento deň...“ Prevláda tu príklon k radostiam života, hoci častým postojom je odsúdenie vojnových hrôz. Básnikov optimizmus má pritom ďaleko od „veľkých“ hesiel. Naznačuje, že k šťastiu stačí málo, jeho nositeľmi sú zväčša tie najobyčajnejšie, nedoceňované veci, drobné detaily bežného života a dynamické pulzovanie prírody v jej „tisícorakej mnohorakosti“. Poskytuje malebné vykreslenie večerného dažďa, upriamuje pozornosť na vychádzkové priestory mesta a jeho okrajových štvrtí, akými sú perón, asfaltové parky či sad so sadrovými sochami anjelov. Takémuto spontánnemu vnímaniu sveta zodpovedá voľný verš bez interpunkcie, lebo umožňuje k sebe priraďovať riadky cez princípy nepatrného kontrastu, prekvapenia i sklamaného očakávania. I. Gallo nabáda nepreceňovať slová a priznáva hodnotu mlčaniu. Tvorí poéziu jemnej zmyslovosti. Časť kritiky upozornila na možnú inšpiráciu Jacquom Prévertom či Carlom Sanburgom. Spolu s tým však jedným dychom priznala debutantovi svojské videnie a osobitý tón. Pokiaľ ide o nadväznosť na blízky český kontext, do úvahy prichádza poetizmus, zachytávajúci pestrú mestskú perifériu. Príbuznosti by sa dali vyhmatať i vo vzťahu k citovému a zároveň mysliteľskému typu Miroslava Válka, ako aj k básnikom pochádzajúcim zo Stredoslovenského kraja, Jozefovi Mokošovi a Mikulášovi Kováčovi, keďže obaja oceňujú poetickú hodnotu drobností. Navyše podobne ako oni aj I. Gallo zobrazuje všednú scenériu domu, v ktorom sa udiala hrozná krivda na osude židovskej rodiny. Záznamy pôsobia autenticky, pričom miestami sú mierne ozvláštnené posunom do vidiny. Za nimi však zvyčajne stojí skrytá symbolika. Utláčanie spoločenstva básnik vyjadruje symbolom rýb. O bezbranných starcoch, matkách a deťoch, na ktorých životy si nárokujú mocní, sa vyslovuje cez alegóriu tuleňov, plávajúcich v ťažkých podmienkach ku vzdialenému ostrovu. Z celkovej lyrickej atmosféry sa vymyká stroho vecná báseň Smrť diktátora (o vodcovi, ktorému prišlo na honosný pohreb tak veľa ľudí, koľko ich dal zavraždiť). Motto nepriamo naráža na krajinu Stalinovho rodiska spôsobom ironizujúcim južnú idylu Gruzínska. Motívom „objednaných sĺz“ autor odhaľuje strojený smútok a dáva ho do kontrastu so skutočným trúchlením vodcovej matky; nepriamo zdôrazňuje, že ten ostal verejnými oznamovacími prostriedkami nepovšimnutý. Do Gallovej výpovede sa dostala ľúbostná poézia, aj univerzálnosť. V nadšenom príhovore zachytáva neviditeľné spojivá, ktoré sa utvárajú v podmanivom spojení ženy a muža. Svoj ústretový postoj k životu a dennému času chce rozšíriť na obyvateľov celej Zeme. Pochmúrnym emocionálnym naladením sa vyznačuje druhá zbierka – Spaľovanie (1967). Predstavuje ju dvojica rozsiahlych cyklov. Spochybňuje v nich vytyčovanie stále nových spoločenských ideálov. Jednoznačne optimistická predstava obrodných procesov je popretá už zásahmi do prírody, pálením trávy v mene zúrodnenia pôdy. Katastrofická scenéria však zároveň tvorí pozadie osobnej očisty, dokonca výstrahy pred preceňovaním vlastnej individuality. Napokon do slovenskej poézie od druhej polovice šesťdesiatych rokov pribúdajú rôzne verzie obrazu apokalypsy, prítomné vo viacerých zbierkach – od Milovania v husej koži (1965) Miroslava Válka po Sliepku v katedrále (1969) Petra Repku. Vyplývajú z atmosféry doby, ktorá prechádza od fáz vzopätia plánov a radosti k vytriezveniu. Súvisia aj s narastaním globálneho ohrozenia zbraňami hromadného ničenia a často skloňovanou „nukleárnou smrťou“. Ironické zdrobneniny, výstražné refrény, rytmizujúce voľný verš, i spájanie nezlučiteľných protikladov typu „žalmy mikróbov“, tieto znaky spolu s narážkami na biblické výjavy pripomínajú katastrofizmus nadrealistu Rudolfa Fabryho v skladbe Ja je niekto iný (1946). V neživej, akoby zakliatej krajine Gallo sugestívne uplatňuje motívy bolesti, chorôb a odpudivých detailov tela, príbehové útržky zo života fyzicky a predovšetkým duševne poznačených ľudí. Čitateľa upúta spätné nasmerovanie času v biologicko-živočíšnych cykloch: keď „motýľ zaspáva do larvy“, znázorňuje to kolobeh, do ktorého sa ľudstvo čoraz väčšmi zamotáva. Ak v radostnom svete debutu vznikal dojem stíšenej intonácie, tichého príhovoru básnika, tu sa intenzita jeho hlasu zosilňuje na pátos vznešeného až obradného znepokojenia či naliehavého zvolania. Jeho slovník sa rozrástol o abstraktné filozofujúce pojmy. Pri dovolávaní sa spravodlivosti je výrečný ďalší z kultúrnych symbolov, zahrnutý v Speve o kohútích krkoch. Ironicky odsudzuje fakt, že podľa nepísaného zákona moci ten, kto prevyšoval dav, vyčnieval, musel byť odstránený – „prišiel o krk“. Zbierka vyznieva ako generačná výpoveď o rezignácii na kolektivizmus, autority a zdedené návyky. Gallo inklinuje k filozofickému podložiu básne a zároveň rozvíja presvedčenie, že sa v nej nikdy nemá stratiť cit. Nejde mu o „krkolomné“ obrazy a umenie pre umenie, ale o adresnosť. Dôležitú úlohu v kompozícii zohráva pointa, do ktorej vyúsťuje jeho lyrika s citovou zainteresovanosťou i so sociálnym nábojom. Práve jednoduchým štýlom sa odlišoval od dobového experimentovania s básnickým tvarom, ktoré zastávali niektorí z autorov, nazývaní „konkretistami“. Ich menej výrazní napodobňovatelia sklzávali do zbytočnej komplikovanosti, až nezrozumiteľnosti. I. Gallo si hľadá vlastnú cestu, čo si všimli českí recenzenti. Už pri debute vyzdvihli, že jeho poézia nie je z „dielne“ tých mladých slovenských básnikov, ktorým hrozí „... nebezpečí povýšení některých tvárných postupů, které přinesla avantgarda, na samospasitelné...“ (Jiří Pištora). Gallov hrdina, vnímavý pozorovateľ v tvorbe šesťdesiatych rokov, vždy verí v dobrý koniec ľudských príbehov, aj z najväčšej skepsy sa vymaňuje nádejou a opätovným ústretovým nastavením tváre: „Spálená zem sa chystá na nové Počatie trávy.“ Ku knižnému publikovaniu básní sa autor vrátil až po vyše desaťročnom odstupe. Už názov zbierky Prinavrátený čas (1981) prezrádza, že pôjde o „návratovú“ poéziu, uznávajúcu tradičné hodnoty hôr a prírody, ktorá ukrýva svedectvá o nenaplnených ľúbostných vzťahoch a o osobnej úzkosti. Jej spomienkový charakter zodpovedá neľahkej osobnej situácii. Obava zo slabnúceho zraku, pobyt v očnom sanatóriu u zrelého muža vyvolali potrebu nanovo si určiť smer životnej cesty. Do knižky je vložený cyklus o „dňoch hrôzy“, vymedzených rokmi 1939 a 1945, takže spätné prehodnocovanie minulosti nadobúda aj historický rozmer. I. Gallo považoval za potrebné pristúpiť k pravidelnejšiemu rýmu, aby imitoval popevok ľudovej piesne, neraz však v paradoxnom zmysle. Vojnové dianie sa tu podáva v deformovanej podobe strašnej „veselice“ krutostí, páchaných na nevinnom obyvateľstve. Scenériou tanca dokaličených ľudí básnik znova siahol po prvkoch mrazivej grotesknosti i po emotívnom opakovaním slov. Ťaživé predstavy smrti vytláča viera v zmysel ľudskej námahy. Prastaré hodnoty, overené a docenené až časom, sú zastúpené odkazom na astronóma Giordana Bruna. I. Gallo vzdáva hold jeho nepochopenému úsiliu. Cez zobrazenie detailu opustenej palety žiali nad úmrtím maliara Štefana Bednára, ktorý počas života pomohol mnohým ľuďom. Paralely medzi prírodou a psychickým dianím v tomto prípade vykazujú príbuznosti s postsymbolistickým prúdom poézie v takej podobe, akú vytvorili Maša Haľamová a Milan Rúfus. I keď autor zachytáva nápadnú zmenu horského prostredia prostredníctvom vynálezov civilizácie, želá si, aby sa prednosti vidieka a mesta navzájom súladne dopĺňali. V rozsiahlych baladických básňach upozorňuje, že dotyk s počiatkami ľudskej civilizácie neprestáva sprostredkúvať umenie prútikárov či práca furmanov. Pôsobivý účinok sa dostavuje vtedy, keď sa vyhne konvenčným výrazovým prostriedkom. Štvrtá zbierka s názvom Človek medzi ľuďmi (1987) posúva bilanciu autobiografických i dejinných udalostí do podoby rodinného „albumu“. I. Gallo do nej znovu vkomponoval už predtým knižne publikované vyznania. Sú venované dobrosrdečnému otcovi i navonok prísnej, ale v skutočnosti vľúdnej a starostlivej matke. Pomyselné rozhovory s rodičmi, ktorí už nežijú, pomáhajú človeku „na rázcestí“ získať životnú silu na ďalšiu cestu. Dopĺňajú sa Spevom za dcéru, zaznieva obava o potomka, hľadajúceho si svoje miesto vo svete. Pri získavaní novej energie sa objaví dokonca starší autorov motív: „V tom našom krutom spaľovaní / predsa len čosi nezotlelo. I Gallo neprestáva pripomínať drsnú realitu vojny, keďže v aktuálnych správach z rádia sa spomína iba počet obetí. Uznávajúc také slová, ktoré utužujú medziľudské kontakty, všíma si trpké osudy, ťažké životné obdobia u starých ľudí. Niektorí podľa neho ostávajú nepochopení vo svojej túžbe snívať, iní sa márne snažia o medziľudské kontakty s mladými. Jeho satirické verše a poznámky sú motivované spoločensko-politickým uvoľnením a s ním aj možnosťou vyjadriť sa otvorenejšie. Vznikali od druhej polovice osemdesiatych rokov. Terčom kritiky v zbierke Medzi nami občanmi (1991) je preceňovanie čisto praktických záujmov a peňazí, ako aj bezcharakternosť ľudí ochotných uhýbať v názoroch. Spomedzi spoločenských i súkromných problémov „spoluobčanov“ ho ako satirika znepokojuje najmä dosah rozvodov na malé deti, u ktorých sa vyvoláva dokonca pocit viny. Celkove prechováva sympatie k obetavým ľuďom, a o to príkrejšie sa dištancuje od tých, ktorí ich využívajú. Zaujímavé je, že I. Gallo svojrázne využil útvar villonovsko-nezvalovskej žartovnej, miestami ostro ironickej balady. Jedna z nich rozpráva o stretnutí rezbára s folkloristami, ktorí sa naňho prišli pozrieť ako na atrakciu. Vystihuje aktuálny význam ustáleného slovného spojenia „naivné umenie“. Pre vypočítavých znalcov je to umenie „nezdanené“. Nad ich povýšeneckým správaním však majster rezbárstva morálne víťazí tým, že im nepredá svoje diela. Časť satiry mieri už na zmenenú spoločenskú situáciu po osemdesiatom deviatom roku. Uvádza krajčíra Maka, ktorému sa zjavila „víla Nežná“. Meno tejto postavičky akoby I. Gallo odvodil od malého človeka zo známeho románu J. C. Hronského, ale aj od slovesa „makať“. Krajčír si totiž založil firmu, aby stačil obslúžiť záujemcov o obracanie, nie šitie kabátov. Autor ťaží z jazykového vtipu obohateného zvukovou hračkou, odhaľuje povrchný obdiv voči všetkému, čo je cudzie, apeluje na odstránenie komplexu menejcennosti, ktorému podliehajú niektorí príslušníci malého národa, a odmieta snobizmus. Za hodnotné považuje to, čo je individuálne, národné, špecifické. Ak sa príbehová satira zakladá na uvoľnene rýmovaných dlhých útvaroch, zbierku Dobre osolené, vládou neschválené (1993) tvoria pre zmenu kratučké epigramy, pravidelne organizované štvorveršia. I. Gallo v nich využíva zvieracie motívy a alegorické princípy bájky, aby ironizoval naivné podliehanie zase ďalším ilúziám. Nabáda na odstup od vplyvov väčších a bohatších spoločenstiev a štátov v prístupových procesoch vstupu do Európskej únie. Z kuloárových problémov jeho pohľad „prekukol“ nič neriešiace krčmové politické škriepky a na druhej strane hrozbu nekultúrnosti v reálnych plánoch prerobiť knižnice na bary. Posudzovatelia a recenzenti charakterizovali u Gallu typ jemnejšej satiry. Skutočne, v jeho kritickom pohľade na svet vychádza do popredia optimistická verva a kladná motivácia. Humor v autorovom chápaní znamená soľ života, niečo, čo ho robí „chutnejším“, výraznejším, znesiteľnejším, a to aj v ťažkej chorobe. Počas zaznamenávania humoristicko-satirických veršov sa spontánne, z čisto osobnej skúsenosti rodil intímny a zároveň príbehový básnický cyklus Pastorále (1994). Smutný, súkromne vážny i súcitný tón je v ňom podopretý meditatívnou reflexiou. Gallo pokračuje v načrtávaní životných príbehov opustených ľudí. Vžíva sa do rozpoloženia rôznych pacientov, tráviacich posledné hodiny na nemocničnom lôžku, túžiacich po živote i vtedy, keď sa s ním lúčia. Hlas chorého človeka na jednom mieste vyznieva ako otcovská prosba, ktorou sa modlí za návštevu dcéry. Teší sa pevnému putu s vnučkou, v jej narodení vidí prísľub nádeje. Krajným prípadom posväcovania trpiacich osôb, stojacich na okraji ľudského záujmu, je obraz „homo-asociála“ z kontajnera. Vo vznešenej intonácii voľného verša i úryvkoch piesní, pôsobiacich ako povzdychy, si I. Gallo viac než kedykoľvek predtým uvedomuje krehkosť života, dočasnosť pozemského pobytu. V jeho básnickej a paralelne i prozaickej tvorbe sa objavujú tri tematické línie: osobno-autobiografická, přírodní-nadčasová a společensko-kritická. Civilná poloha charakterizuje krátke osobné bilancie s občasným pointujúcim rýmom v zbierke Putovanie v kruhu (2002). Prináša rekapituláciu radostných chvíľ s vnúčatami i úmrtí blízkych ľudí. Básnik uvádza, ako si až po odchode brata na večnosť uvedomil, že ľudia po sebe nechávajú veci, akoby len na chvíľu odišli. Na Vincenta Šikulu spomína cez zobrazenie modranského vínorodého kraja, ktorý neobchádzajú živelné pohromy. Jeho ľudskú prítomnosť i rozprávačské umenie signalizujú úkazy viníc, vetra, neba. Knižka obsahuje aj rodinnú lyriku o nadväznosti pokolení, v ktorej smútok strieda vďačnosť za prežité. Dôležitosť uvedomenia si pôvodu, toho, odkiaľ pochádzame, nenápadne proklamuje óda Strom: človek bez blízkych, rodiska, národnej príslušnosti je ako bez koreňov. Nápadne pôsobí rámcovanie zbierky motívmi odomknutia brány a východu z nej. Autor tak zvýrazňuje svoj putovný motív hľadania orientácie na životnej ceste, ktorým sa zaoberá od debutu, a po štyroch desaťročiach sa štylizuje do pozície „unaveného chodca“ a „pútnika“. Prírodné elementy rodného Pohronia sú preňho príkladné vo svojej sebestačnosti a životaschopnosti. To, že I. Gallo je „dvojdomým“ autorom – píše poéziu i prózu, pričom ani jedna oblasť uňho nemá prevahu – , sa začalo prejavovať v zbierke kratších poviedkových próz Bosé cesty (1980). Rozprávanie prebieha v prvej osobe, z pohľadu desaťročného chlapca, približujúceho „galériu“ postáv istého mestečka. Všetky sa viažu s obdobím prelomu, odohrávajú sa pred koncom druhej svetovej vojny a v prvých dňoch po oslobodení. Z detskej perspektívy je priblížený napríklad Laktibrada, ktorý si rozumel s vtákmi a žil v senníku, ale medzi ľuďmi požíval i zvláštnu formu úcty. Rozprávačovi daroval knihu o tajomnom živote vesmíru, kde bola cez opis hviezd vyslovená výzva na porozumenie, využitie každej možnosti vzájomného zblíženia. Ďalšou „figúrkou“, z ktorej si obyvatelia uťahovali, je Tóno, prezývaný Veľvyslanec, lebo sa im prihováral novoročným vinšom v mene „Štátov lazníckych“. Počas evakuácie medzi Vianocami a Novým rokom sa potešili jeho prítomnosti ako šťastnému znameniu. Autor rozoberá vplyv druhej svetovej vojny na konkrétne, celkom jedinečné osudy jednotlivcov špecifického založenia, ktorí iba deťom a zvieratám ukazujú svoju lepšiu, „privrátenú“ tvár. Chlapcovi sa podarí získať ich dôveru poďakovaním alebo nezištnou pomocou. Zo zdanlivo majetného „brucháča“, „Amerikána“, sa v rozhovore vykľuje nešťastný cestovateľ, ktorému chýba opora. Cez moment prekvapenia I. Gallo presviedča, že títo ľudia sú iní, než sa zdá. Ocitli sa sami zoči-voči osudu a čelia situáciám, v ktorých im nikto nepomôže, preto kráčajú po „bosých“ cestách. Vtipné náčrty vzhľadu niekedy prerastú do výrazného detailu, akoby vyňatého z čŕt a poviedok J. G. Tajovského (Vrťúchov „kosákovito zahnutý nos“). Je to súčasť Gallovho prepojenia karikatúry a súcitu. Zábery na jazdecké a motorizované kolóny ho zasa prezentujú ako majstra hromadných scén. Motívy personifikovanej prírody i zázračnej moci hudby môžu pripomenúť Ľ. Ondrejova, M. Urbana a iných naturistov, ich magické zobrazenie vrchárskej prírody stredného Slovenska a zmysel pre zvuky prírodných živlov, vtáctva a ľudských hlasov. Plynulé rozprávanie budí napriek tragickým udalostiam harmonický dojem. Dotvára ho krása a mohutnosť rozbúreného Hrona, „stenania“ ľadov po smrti spravodlivého hrdinu, pestrosť letnej prírody slnkom zaliatych lúk. Voľným pokračovaním prvej z prozaických kníh je súbor ďalších poviedok s názvom Láska padá do Hrona (1983). Aj ňou I. Gallo kultivuje senzibilitu mladých i starších čitateľov. Na začiatok je vložené priznanie Cigáňa Deža, ktorý vyzradí, že vo sne dostal pokyn od vajdu, aby sa úplne odovzdal poslaniu primáša. Odmenou mu bude to, že koľko piesní zvládne, toľko ľudí „spasí“. Emocionálne pôsobivým hraním na husliach pred nemeckým oficierom zachránil tri deti zo zástupu, odvážaného do koncentračného tábora. Z rozprávania vyplýva, že každý jednotlivec by v spoločenstve ľudí chýbal. Polosirotu Fera Chvastúňa predstavuje ako „rozdvojenú osobnosť“, lebo nielen robí škodu, ale chce ľudí aj potešiť a naprávať svoje šibalské skutky. Zmúdrením dospelého I. Gallo koriguje spomienky na svet detských hier, jasne oddeleného dobra a zla, príhody zvierat, podobných ľudským bytostiam s ich krivdami a zadosťučinením. Detailnými opismi krásnych poštových holubov zvýrazňuje, že reprezentujú vznešenosť, nie hospodársku užitočnosť. Baladický charakter osudov je prekrývaný citovými, niekedy aj sentimentálnymi pointami. Nie vždy však próza dospeje k „happyendu“, najtragickejším je koniec obuvníka, ktorý sa zo všetkých síl snažil o originálne „remeňové umenie“, a umrel nepochopený a vyčerpaný. Nemožno prehliadnuť, že I. Gallo si dá záležať na názornosti vyjadrenia, sprostredkúva ju konkrétnymi prirovnaniami („pole nie väčšie ako záplata“) a „šťavnato“ expresívnou frazeológiou. Vyberá a neraz dokonca vysvetľuje írečité výrazy remeselníkov a gazdov, ktoré súvisia so spôsobom života na dedine, čím dotvárajú kolorit Horehronia. Autentický ráz ľudového jazyka sa prelína a dopĺňa s fantazijnými prvkami, so zázračným nádychom postáv, dokonca s autorovým priznaným sklonom k snívaniu. Častým rozprávačským postupom je retrospektíva. Najprv sa vzbudí zvedavosť opisom úvodnej scény, nahliadnutím do spôsobu života človeka a až potom nasleduje „prestrih“ do minulosti, aby sa objasnili príčiny jeho správania. K zložitejšiemu prelínaniu časových rovín dospieva autobiografická novela s románovo širokým záberom udalostí – Holuby nesú smrť (1996). Vo „fragmentoch jedného života“ nás I. Gallo sprevádza životnou krízou muža, ktorému pocity úzkosti a strachu pred tlakmi okolia pomáha prekonať snívanie. Fragmentárna kompozícia spočíva v porušovaní chronológie. Dej sa riadi prúdom spomienok a predstáv, z ktorých sa rozprávač vracia do prítomnosti, trávenej prevažne na horskej chate, v osamelom sídle vysoko nad dedinou. Úniky do „bezhraničnej fantázie“ nie sú mimovoľné, nezámerné, naopak. Rozprávač ich analyzuje a vytvára podrobnú reflexiu pesimistických i optimistických stavov, traumatických skúseností i príjemných zážitkov, ktoré spolu vytvárajú viacrozmerný obraz predchádzajúceho života. Sebaironickému hrdinovi sa niekdajšie úspechy zdajú malicherné. Veď po vedúcich redaktorských postoch sa zrazu stal nezamestnaný a po zložitej operácii ho čaká invalidita. Gallo nevníma svet ani históriu čierno-bielo. V jeho príznačných hromadných scénach sa mihajú predstavitelia rôznych spoločenských vrstiev i veku. Pri hádke o samovraždách dvoch miestnych podnikateľov prehovoria starší zástancovia návratu komunistického režimu i mladík, preceňujúci trhové hospodárstvo. Prozaikov pohľad nenadŕža ani jednej strane. Recenzenti ocenili, že sa tu presvedčivo naplnil životopisný žáner, keďže „miera otvorenosti a autentickosti jednoznačne prevyšuje mieru štylizácie“ (Ján Beňo). Za ním však uvideli nadindividuálny rámec výpovede o dnešku. Generačné zovšeobecnenie nie je jediným dôsledkom určitej neutrálnosti rozprávania. Svoje obľúbené miesta – Vrchy i Mestečko – I. Gallo pomenúva na rozdiel od Bratislavy anonymne, a tak to, čo mu je najbližšie, zahaľuje hávom nedotknuteľnosti. Lazy, predstavujúce miesto, kde sa zastavil čas, pomáhajú pri „obnovovaní spretŕhaných nitiek“ v manželskom spolužití. Dostavia sa dokonca chvíle tichého porozumenia so životnou partnerkou. Začarovaný kruh nepokojných snov, žialenia nad bratom i tvrdého hodnotenia seba samého ako nepotrebného „človeka na vedľajšej koľaji“ vyúsťuje do pochopenia logiky života paradoxne iracionálnymi prostriedkami. Mužovi sa zjaví dom na kole, s okrúhlymi otvormi pripomínajúcimi holubníky, „aké sa stavali na južnom Slovensku“. Holub – meštiak z neho prehovoril ľudským hlasom, aby objasnil symbolický význam architektúry tejto prapodivnej, magicky príťažlivej stavby. Štyri miestnosti so strážnymi predstaviteľmi holubích druhov zastupujú ročné obdobia a zároveň znamenajú aj fázy ľudského života: detstvo, dospievanie, zrelosť a starobu. Symbolika operencov teda neoznačuje nešťastie, ale obrazný význam plynúceho času, ktorý nemožno vymaniť spod prírodných zákonov. Krátko po tom, čo protagonista pocítil ľahkosť, prekvapivo nasleduje jeho fiktívna smrť – zrazí ho nákladné auto, keď sa na križovatke zaháňa za holubmi, hoci ich má rád. V závere je už iba zhrnuté, že na pohreb mu prišlo mnoho ľudí len zo stavovskej povinnosti, popri úprimne žialiacich priateľoch boli jasne v početnej prevahe. Finálny akord pôsobí tak, akoby sa rozprávač na svoj život pozeral z vtáčej perspektívy, odpútaný od „ťarchy strát“ a zbavený zábran, ktoré mu dlhé roky nedovoľovali žiť naplno. Veľká metafora vznešených holubov a ich príbytku, evokovaného priam cez optiku magického realizmu, prináša úľavu, ozrejmenie si hodnotových priorít. To, že I. Gallovi je vlastná i „ľahšia múza“ glosátora politických a kultúrnych situácií, okrem básnickej satiry prezrádzajú prozaické memoáre Dolu z piedestálu! (2003); podtitul „Odtajnená bohéma“ naznačuje, že autor sa snaží úsmevným tónom priblížiť bratislavské prostredie výtvarníkov, spisovateľov, literárnych vedcov a publicistov. Predstavuje ich ako enklávu vnútorne slobodnejšieho, i keď v redaktorskej a organizačnej praxi politickou mocou obmedzovaného sveta. Príhody a „klebietky“ približujú najmä ušľachtilé vlastnosti, ale aj „chybičky krásy“. V najväčšej miere však I. Gallo čerpá zo svojich študentských čias v šesťdesiatych rokoch. Zaoberá sa fungovaním týždenníka Kultúrny život, ktorý mal vtedy výnimočné postavenie. Ako jeho bývalý kmeňový redaktor odkrýva nevyhnutnú taktiku voči cenzorom. (Ľudské vlastnosti – láskavosť, dobroprajnosť, štedrosť vyzdvihuje na výtvarnom umelcovi a dobrodincovi Štefanovi Bednárovi a prejavuje mu vďaku za to, že nezištne poskytoval rady i prístrešok začínajúcim umelcom.) V poézii i próze I. Gallo presadzuje komunikatívnosť, jednoduchú reč, ktorá v najnovších knižkách vyzrieva do výrazu prostoty vo výbere slov, adekvátnej prirodzenosti života. Zjavná je uňho vôľa osloviť široký okruh čitateľov, prihovoriť sa osobným svedectvom o obyčajnom, no vo svojej individuálnosti nenahraditeľnom ľudskom živote. Nie náhodou sa v celom diele I. Gallu obmieňajú postavy čudákov, pre väčšinu svojho okolia podivných, avšak vôbec nie menejcenných. Autor sa tak svojím zvláštnym spôsobom približuje k prozaikom lyrického cítenia – V. Šikulovi či D. Dušekovi, ako aj k básnickým rozprávačom – Mikulášovi Kováčovi a I. Kupcovi. Za jeho doménu možno označiť to, že v kontraste s krutosťou pôvodcov vojny a vôbec zla sa uňho zhodnocuje dobrota až naivita „malých“, ochotných pomáhať, vkladať svoje sily do umeleckej tvorby, či dôsledne ísť za svojím cieľom. Niekedy autor priamo konfrontuje očistnú silu fantázie s nenáležitou vecnosťou. Stačí uviesť príklad z najnovšej tvorby: v imaginárnom svete zbierky Putovanie v kruhu sa navždy odchádzajúci ľudia metamorfujú na snehové oblaky. Načieranie do detskej predstavivosti dovoľuje hrdinovi novely Holuby nesú smrť pripodobniť „pozápalové mŕtve miesta na sietnici“, obavu zo slabnutia zraku, k „vyhasnutým kráterom“, ktoré má aj mocné slnko. Postupne sa I. Gallo vykryštalizoval na osobitý autorský typ s pestrým registrom žánrov. Zo všetkých jeho polôh, či už lyricky náladovej, meditatívno-reflexívnej alebo zábavno-poučnej, vychádza posolstvo odstraňovať citové i názorové bariéry medzi ľuďmi, prekonávať ich toleranciou.
Andrea Bokníková
