V najnovšej básnickej tvorbe Igora Gallu je zreteľné autorovo úsilie hľadať istoty a súvislosti medzi tým, čo bolo a čo je skutočnou pozitívnou hodnotou. Autor precíznejšie formuluje postoj k udalostiam z nedávnej minulosti, no vyslovuje sa aj o súčasnosti, a to predovšetkým kresbou konkrétnych životných situácií, s akými sa musí ľudsky vyrovnávať.
Vojtech Kondrót
Básnik, ktorý napísal verše nemilosrdnej pravdy o situácii rezignujúceho jednotlivca a o jeho neplodnom pretrvávaní, však súčasne hľadá útechu a vyslobodenie z ťaživých stavov, a to predovšetkým v potomkoch, v kolobehu života, v dialektike umierania a nového rodenia a v príklone k užšiemu domovu rodného kraja.
Ján Zambor
Je to svojrázna, netypická memoárová práca, lyrický svet vtesnávaný do epických miniatúr, nábehy na epické veľkoplátna realizované krehkou rečou subtílnej lyriky. Toto všetko musíme povedať o Gallovej próze, aby sme aspoň trocha odkryli, čo vkladá – v tomto prípade – prozaik s dušou básnika do slov. Gallova spomienková próza s umne zašifrovanými prvkami pôsobí ako dlaň, z ktorej možno prečítať všetko o básnikovej minulosti. Táto výsostne skeptická, miestami až depresívna próza však – na Gallov spôsob – nestráca humor, sviežosť a autorskú sebairóniu.
Peter Andruška
Třebaže umělecká próza už dokázala, že to s její tolikrát ohováranou jednostranností není tak zlé, přece zvlášť v myšlení o poezii, ve které jsou mladí Slováci značně před námi, nebezpečí povýšení některých tvárných postupů, které přinesla avantgarda, na samospasitelné není docela chiméra. (...) Nejspíš proto je mi sympatická od prvních veršů prvotina Igora Gallu Tvárou k příchodu. Budeme li hledat Gallovy učitele, narazíme snad nejspíš na Sandburga nebo Préverta, ale vzdálenost ke na prvotinu značná – skeptik by řekl, že se Gallo až podezřele nikomu nepodobá. Jeho poezie, i když zní dosud v poměrně úzkém prostoru, má už svou osobitost, přímo bych řekl (i když to vypadá předčasně) básnickou páteř. Ona osobitost, která to asi nebude míst snadné, není proklamována ani propagována, spočívá v samém pohledu na realitu: Gallo se nesnaží poetizovat (ale ani – a v tom je asi veliký kus jeho odlišnosti – depoetizovat), nýbrž básnicky myslet. (...) Věci tu začínají žít nejčastěji vlastním životem v básních, do nichž vstupuje přírodní fakt jako činitel, umocňující člověka, a téhle přírodnosti si v kontextu naší nové, vesměs rodem velkoměstské poezie, vážím. (...) Básňe Dobrý večer, cintoríny, Rybí tanec nebo Na peróne nebo několik dalších jsou čisté ukázky nevtíravé a přitom neotřelé obraznosti, kde se metafory nepřebíjejí, ale rostou jedna z druhé organicky a po řádu toho, co má být vysloveno.
Jiří Pištora
Básnik Igor Gallo nazval svoju zbierku básní Človek medzi ľuďmi. Po jej prečítaní a precítení núti vás autorova životná filozofia, jeho poznanie včerajška a viera v zajtrajšok povedať si obdobu zmyslu názvu zbierky, napríklad: hľadanie miesta človeka v spoločnosti, to znamená pripomenúť mu, kto stojí vedľa neho v životných zápasoch, kto odišiel z jeho prostredia a kto naňho čaká na ďalšie putovanie. (...) Tieto dva póly životného pocitu a vedomia vymedzujú kompozíciu zbierky ako ucelenej básnickej skladby. (...) Životné a empirické skúsenosti boli a zrejme aj budú spoľahlivým prameňom pre jeho poéziu pokojnú, ale znepokojujúcu spohodlňujúceho ducha.
Karol Starík
Novela Holuby nesú smrť je novela bilancujúca. (...) Túto prozaickú prácu písal Igor Gallo nesporne ako knihu erbovú. O silnej autobiografickosti pri nej vari ani netreba hovoriť. Miera otvorenosti a autentickosti jednoznačne prevyšuje mieru štylizácie. Umenie hľadieť na život a osud, ktorý je autorovi najbližší a najznámejší, chlapsky a kriticky, nie je u nás ani zďaleka umením každodenným. Ak hľadíme na novelu odosobnene, môžeme povedať, že Gallo nastolil ľudský typ, ktorého charakteristickým znakom je rozpoltenosť. Nebol ani ryba, ani rak. Ani gazdovský syn, ani pravé pánča. V každom z nás je istá rozpoltenosť, ale nie každý ju vie či odváži sa pomenovať. A pridať aj také stránky, ktoré jeho typ neoslavne uzemňujú...
Ján Beňo
Igor Gallo ako básnik opäť potvrdil, že niet takého informačného zdroja na svete, ako je vlastná životná skúsenosť a vlastné, rokmi nadobudnuté poznanie. Oblúk života muža sa tu završuje poznaním vzťahu starého otca a vnúčaťa, teda tým najprirodzenejším ľudským spôsobom.
Jaroslav Rezník
Igor Gallo sa vždy snažil, aby jeho báseň alebo próza obsahovala všetky príznačné a charakteristické atribúty, a ukázal, že dokonale ovláda spisovateľské remeslo. (...) Ak by sme chceli charakterizovať výstavbu Gallových básní, uvidíme, že zvláštnym spôsobom využíva napríklad rým. Vytvoril si vlastnú schému, využíva ju cieľavedome a účelovo, tam, kde cíti, že rým je skutočne potrebný. Teda nejde o náhodu, ale o premyslený postup. (...) Ľudskosť a citovosť, porozumenie pre ľudské osudy, je jednou z najvýraznejších podôb Gallovej poézie. Rovnako ako filozofické zázemie, hľadanie a nachádzanie všetkého, čo tvorí a určuje život človeka i jeho miesto v širšom ľudskom spoločenstve.
Štefan Balák
Kruh je na jednej strane symbolom neustáleho kolobehu bez zreteľného začiatku a konca – nesmrteľné panta rei; na druhej strane bludný kruh asociuje situáciu bez východiska, pretože smrť je nekompromisne prirodzenou súčasťou každej žijúcej bytosti. Myšlienky lyrického subjektu časom zošediveli, zosmutnel; ale ukázala sa súvislosť medzi začiatkom a koncom života i poznávania. Tam, kde sa niečo končí, vždy sa niečo nové začína; možno krajšie, možno škaredšie, možno podobné, a možné úplne odlišné; ale určite nové, čo so sebou prináša novú nádej, nové poznanie. Jeden kruh predstavuje aj druh society, ktorá je spojená istými putami i pravidlami, v prípade básnikových myšlienok a spomienok je to rodinný kruh. Rodinný súzvuk si cení nadovšetko, a práve v ňom nachádza novú nádej, nové iskrenie, novú energiu, ktorá ide ruka v ruke s mladosťou a sviežosťou jeho vnúčat. (...) Básnikovi sa podarilo jednoduchým, a pritom originálnym spôsobom priblížiť chod života a jeho metamorfózy až po poslednú pieseň.
Ingrid Nosková
Popredný slovenský spisovateľ Igor Gallo, autor viacerých kníh poézie, prózy, humoru a satiry, prichádza k čitateľom s novou knihou humoristicky ladných próz pod názvom Dolu z piedestálu – s podtitulkom Odtajnená bohéma. Na humorných príhodách, ktoré osobne zažil, spomína na svojich starších i mladších literárnych druhov i priateľov výtvarníkov. Na rozdiel od iných podobných diel Gallo ako výborný rozprávač ich predstavuje nielen tak, ako ich poznáme z oficiálneho pohľadu, ale aj s ich chybami krásy, ktoré má každý z nás. Autorovi sa preto podarilo podať ich plnokrvný, ľudský obraz, doplňujúci ten z piedestálu o nefalšovanú atmosféru slovenskej bohémy od šesťdesiatych rokov minulého storočia až po súčasnosť. Stretneme sa tu okrem iných aj s menami ako J. Mudroch, P. Matejka, J. Šturdík, Š. Bednár – z oblasti výtvarného umenia. Z literárnej a dramatickej tvorby sú to E. Bohúň, A. Plávka, A. Matuška, Š. Králik, Š. Žáry, V. Egri, V. Mináč, I. Bukovčan, J. Kostra, B. Hečko, L. Mňačko, J. Bob i s redaktormi chýrneho Kultúrneho života – M. Bertom, M. Ruppeldtom, P. Ličkom atď. Pre svieži rozprávačský štýl, láskavý humoristický pohľad, autentický osobný zážitok stáva sa kniha príťažlivou pre všetky čitateľské generácie...
Ľudovít Fuchs
Ak by som chcel stručne naznačiť klady Gallovej knihy spomienok Publicisti bez masky spočívajú najmä v sile jeho rozprávačského talentu, osobných zážitkov, schopnosti humoristického i jemného satirického nadhľadu. V chápaní aktérov knihy nielen ako tvorcov, ale najmä ľudí, z ktorých je každý svojskou a neopakovateľnou osobnosťou. A v nemalej miere v dobrej znalosti doby a prostredia, v ktorej žili a tvorili. Popritom vtipne vyhmatol i čaro bohémskeho prostredia umeleckých klubov a kaviarní, kde sa stretávali.
Peter Kováčik
Skúsený rozprávač Igor Gallo prináša v knihe Biele noci Atom klubu tri krátke novely inšpirované vlastnými skúsenosťami a nostalgickými spomienkami. Novely uvádzajú autorove básne, čo má čitateľa naladiť na čítanie prózy. V tej potom tiež nechýba poetickosť, najmä pri navodzovaní atmosféry prostredia. Nosná novela Biele noci ATOM klubu vo fragmentoch prináša príbehy z bohémskeho prostredia Bratislavy na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Autor si pri spomínaní dovolí občas aj malý prienik do súčasnosti: „ATOM klub bol miestom nekonečných debát a diskusií o umení, ale najmä o živote, málokedy sa v ňom politizovalo. Vtedy sa vôbec politizovalo menej a viac sa šírili vtipy, za ktoré sa bolo ľahko dostať aj za mreže. Bolo o čom vtipkovať, omnoho viac ako teraz...“ Vtipné príhody komunity sa však končia bez vtipu, keď klub policajti po viacerých udaniach zavreli.
Róbert Landis
