Básne Ingrid Lukáčovej (...) intenzifikujú estetickú silu básnického slova voči nášmu svetu. Harmonizujú ho, znepokojivé polohy zatláčajú do úzadia, a tak vytvárajú čitateľovi bezpečný priestor na zastavenie sa, vydýchanie, poobzeranie sa po okolitej krajine, čím uskutočňujú svoj poetický princíp.
(...) Autorka sa neusiluje o akýsi bezpohlavný prístup k životu, ktorý sa často prikrýva rúškom feminizmu. Naopak, tvrdohlavé akcentovanie ženského v nazeraní na veci a udalosti okolo nás, ju tak trochu vyčleňuje z kontextu súčasnej poézie, takej podliehajúce ošiaľom módnych, no najmä úpadkových esteticko-filozofických špekulácií.