Jej obsesiu komunikovať a dotýkať sa jazykom sme v slovenčine mali možnosť spoznať v časopisecky publikovaných textoch (Aspekt, Romboid), no najmä v knižne vydanej próze Psoriáza, moja láska. Sebavedome sa tu rozhodla pre svoj osobitý „vedecký“ prístup k tvoreniu okolitého sveta prostredníctvom jazyka.
Jana Cviková
Vždy keď siaham za textami Ireny Brežnej, zmocňuje sa ma pocit očakávania, že sa stanem účastníčkou dobrodružstva, ktoré sa – dosiaľ – zakaždým skutočne aj konalo. Vzácneho dobrodružstva slova, obrazu, myšlienky, aké človek nezažíva pri stretnutí s každým textom. Možno je to dané spôsobom, akým Brežná píše, jej písanie je totiž ustavičným dotýkaním sa samej seba, táto autorka píše tak, že preniká jazykom pod kožu, do najvnútornejších vrstiev svojej žitej skúsenosti: jazykom ju ohmatáva, pôžitkársky vychutnáva, prevracia, pretepľuje, pretvára.
Etela Farkašová
V Tekutom fetiši sú zastúpené všetky doterajšie Brežnej „veľké“ témy: neustále hľadanie samej seba v jazyku ako náhrada strateného domova, angažovanie sa proti politickému a sociálnemu útlaku, konfrontácia s inými kultúrami, rasami či farbami pleti, „odtajňovanie“ porevolučnej strednej a východnej Európy. Brežná prekračuje aj hranice „západnej“ racionality a udomácňuje sa kdesi mimo fyzických strachov a neuróz moderného človeka.
Dagmar Košťálová
Obdobie socializmu v texte Na slepačích krídlach funguje ako estetický rámec a prináša mnohé témy a dogmy, ktoré hrdinka prijíma zväčša s absolútnou vážnosťou a maximálnou mierou stotožnenia. Dieťa „buržoáznych elementov“ vo svojej budovateľskej horlivosti občas predčí aj preverené kádre a neskrýva vzrušenie z výziev doby. Pritom nevdojak vzniká množstvo komických situácií – nie groteskných, skôr úsmevných. Poetickosť textu umocňuje aj istá časopriestorová neukotvenosť, autorka sa dôsledne vyhýba priamemu pomenovaniu geopolitických reálií (Stalin je napríklad „súdruh vodca revolúcie“)... Irena Brežná napísala knihu o víťazstve nad nepriaznivými životnými okolnosťami, svedectvo o tom, že možno prežiť a neklesnúť.
Anna Grusková
Román Na slepačích krídlach je mozaikou dojmov a postrehov dospievajúceho dievčaťa v slovenskom malomeste (môžeme tušiť, že je to autorkin rodný Trenčín) v päťdesiatych rokoch, hlboko v socialistickom režime (môžeme tušiť, že príbeh predchádza autorkinu neskoršiu emigráciu). Brežnú treba pochváliť za to, že sa zrieka hodnotenia či odstupu, ktorý jej emigrácia určite poskytla. Z príbehu necítiť nadradenosť a „vševedúcnosť“ emigranta. Okrem tejto zjavne „politickej“ roviny je román tiež „jednoducho“ príbehom dospievajúceho dievčaťa: „Inak svoje telo nevidím, bývam v ňom a nevychádzam z neho. Len keď ho moji rodičia pozorujú a zhovárajú sa o ňom, aké chybné alebo pekné vraj je, vtedy sa môj dom kŕčovito stiahne, stvrdne ako múry, aby doň rodičovské slová nevnikli. Otec a matka kĺžu pohľadmi po mojich končatinách ako po stĺpoch, akoby boli vlastníkmi domu a rozhodovali sa pre opravy.“ (...) Práve tento aspekt, „obyčajnosť“ života dievčatka v predsa len extrémnych politických podmienkach – a v extrémnej rodinnej situácii – je na knihe najpríťažlivejší. Navyše Brežná využíva svoj cit pre jazyk nielen pri udomácňovaní v cudzom jazykovom prostredí, ale aj pri písaní prózy: píše s ľahkosťou a s nadhľadom. Metafora slepačích krídel je pre knihu výstižná: dievčatko – rozprávačka si aj uprostred ťaživých podmienok a všeobecnej neslobody vytvára svoj osobný – slobodný svet (slobodu „politickú“, ale aj slobodu uprostred rodinného systému), tak, ako má aj sliepka – predsa len aj – krídla. Zároveň upozorňuje na to, že väčšina sliepok svoje krídla nikdy nevyužije, ani sa o to nepokúsi.
Svetlana Žuchová
„V dôverne známej temnote sme za sebou zanechali svoju malú krajinu a blížili sa k žiariacej cudzine.“ Útly, ale nesmierne hutný román Ireny Brežnej sa začína v roku 1968. Na minimálnom priestore sústreďuje traumy a oslobodenia, vzbury divé mlátenie vôkol seba, poéziu a zmierenie - a k tomu celú galériu nanajvýš dramatických životných osudov a charakterov. To všetko v jazyku, do ktorého poetickosti sa škrípavo vtláčajú tvrdé fakty ako železné tyče do prevodovky. Rozprávačku zavial osud do bohatej krajiny, ktorá jej pripadá ako bezpečný prístav bizarnej nasýtenosti, čistoty a poriadku, plotmi zastavaný raj plný strážcov poriadku a zametacích strojov – príliš upätý pre dospievajúce dievča. Už pri prechode hranice jej pohraničník znetvorí meno, ktoré celkom nezapadá do švajčiarskeho systému. Polovicu života nútene plachtí pod nesprávnou vlajkou a v studenom, trblietavom svetle cudziny smúti za neslobodnou, ufúľanou útulnosťou svojej vlasti. Za to, že ju prijali, očakávajú v cudzine vďačnosť, ale nikomu nenapadne, že by
sa mohol poďakovať za to, že sem ona prišla. Ako dospievajúca nerebeluje len proti svojim rodičom, ale najmä proti cudzej hostiteľskej zemi, ktorá z nej chce urobiť malú domorodkyňu a nenechá ju, aby bola sama sebou, stiesňuje ju, obmedzuje a kupíruje. Až na konci sa podarí dospieť k zmiereniu.
Po celej knihe sú roztrúsené mini-romány, kondenzáty paradoxného života, výjavy: Rozprávačka, ktorá sa už stala švajčiarskou občiankou a napoly sa
zmierila so svojím osudom v nich funguje ako tlmočníčka medzi emigrantmi a domácimi úradmi. Stretáva sa s celou galériou extrémnych životných príbehov a zástupom stroskotancov, ktorí sa nejako pokúšajú poradiť si so životom: gauneri, samovrahovia, chorí na depresie, podrazáci, vojnoví utečenci, prehnane prispôsobiví, idealisti a naivky. Tak nechránene a neúprosne voči sebe aj iným ešte nikto o emigrácii nepísal. Je to malý román s obrovskou výbušnou silou, životná kniha.
Jana Cviková
Bolo treba celé desaťročia, aby mohla napísať túto knihu. Teraz je tu. A zmení debatu o migrácii vo Švajčiarsku. V románe „Die undankbare Fremde“ (Nevďačná cudzin(k)a) prináša mnohonásobne ocenená spisovateľka a vojnová reportérka Irena Brežná, narodená 1950 v Československu, prostredníctvom ja-rozprávačky správu o svojej emigrácii do Švajčiarska, kde žije od roku 1968. Je to brilantne napísaný príbeh nachádzania identity medzi prispôsobením a vzdorom. Tak neľútostne, rezolútne a podnetne nenapísala o svojom bytí v cudzine ešte žiadna tunajšia migrantka. Táto žena nechce byť vďačná za to, že smela zostať, chce, aby ju uznali a vypočuli v jej cudzote. Irena Brežná, ktorá je už dávno švajčiarskou občiankou, nakladá Švajčiarom aj prisťahovalcom. Ukazuje, že spolužitie je možné len vtedy, keď obe strany vyjdú zo svojho úkrytu. Takú prisťahovalkyňu si možno iba želať.
Peer Teuwsen, Die Zeit
V početných dvoj- až štvorstranových poetických, ako aj intenzívne obrazných krátkych esejach sa rozprávačka pokúša zachytiť „uchovanie svojich inštinktov“. Britko kritizuje novú krajinu až pod čiernu zem. Medzitým sú, zdiaľky sa ponášajúc na román Michaela Schischkina „Venushaar“, rovnako krátke, kurzívou vytlačené scény, v ktorých tlmočníčka, očividne niekdajšie utečenecké dieťa, sprostredkováva medzi emigrantmi a úradmi. Zlodejom, podvodníkom, samovrahom, chorým na depresiu, invalidom a chorým na rakovinu sa z rôznych dôvodov nepodarilo to, čo sa dospievajúcemu dieťaťu napokon podarí: vytvoriť si novú identitu a usadiť sa vo Švajčiarsku. „Die undankbare Fremde“ (Nevďačná cudzin(ka)) je rovnako ako román Melindy Nadj Abonji „Tauben fliegen auf“ príbehom o vydarenej integrácii. Striedanie esejistických a rozprávacích pasáží, minulosti a dneška, neústupčivého trvania na pravde svojej detskej skúsenosti v socializme, ako aj medzi strašnými životnými príbehmi a kalkulovaným prístupom úradov vytvárajú príkry kontrast k rozmanitým cudzotám. Toto poskakovanie sem a ta narúša počiatočný absolútny odstup utečenky a na samom konci stojí patchworková, pozošívaná identita ako „Emigrácia“.
Jörg Plath, Deutschlandradio Kultur
„Spúšťala som sa po lane hlbšie do bytostnej podstaty tejto krajiny...“, vraví rozprávačka na jednom mieste a postupne zisťuje, že v znepokojujúcom imperatíve odstupu, aký je bežný vo Švajčiarsku, môže objaviť aj „záchranu“: namiesto práva na splynutie právo na odstup – na ostré myslenie, na presnosť. Radosť z jazykovej presnosti sa tiahne aj jej knihou, v ktorej sa vozvýšené elegické rozprávanie strieda s lakonickými dokumentárnymi vsuvkami: scénami z „iného“ Švajčiarska, keď nakrátko prepožičiava svoj hlas ako tlmočníčka cudzincom a cudzinkám vo švajčiarskych nemocniciach, väzniciach. „Ja som však stále nomádkou,“ usmieva sa Irena Brežná, ktorá svojej „cudzovlasti“ Švajčiarsku teraz darovala v podobe tejto knihy dokument takého vyrovnávania sa, že si sotva možno predstaviť nejaké náruživejšie.
Bernadette Conrad, Aargauer Zeitung
