Ireney Baláž sa do kontextu súčasnej slovenskej lyriky zaradil pomerne neskoro, naozaj v zrelom veku. Po publikovaní v rôznych literárnych časopisoch (Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Dotyky a i.) knižne debutoval básnickou zbierkou Fresky. Prvotina jednoznačne ukázala, že Baláž nebude básnikom patetického či štylizovaného rebelantského gesta, ale tvorcom hĺbavej reflexie. Jeho úvahová lyrická poloha si však nevyžaduje veľa slov a v jednotlivej básni ani väčšiu veršovú plochu. Naopak, zjavná je tu dôvera tvorcu v lyrickú skratku, v silu básnického obrazu, ktorý svojou viacvýznamovosťou núti čitateľa zamýšľať sa. O čo je v jeho veršoch menej pátosu, o to viac v nich pri pozornom vnímaní nájdeme naliehavých otázok o podstate ľudského bytia. Básnik je pritom melancholický, miestami priam skeptický, jeho lyrický subjekt občas prežíva aj existenciálnu úzkosť. Už v debute autor naznačil to, čo je príznačné pre jeho nasledujúcu tvorbu – záujem o trascendentné rozmery ľudského bytia. Ten sa miestami premieta aj do vesmírnych motívov. Fresky však predstavujú zbierku polytematickú a polymotivickú. Sú v nej i texty inšpirované drobnými zážitkami, ktoré patria do tzv. poézie všedného dňa. V iných básnik v podobe narážok reaguje na spoločenské otázky, ktoré boli aktuálne v čase vzniku diela.
Svoju druhú básnickú zbierku Anatómia smädu rozčlenil do troch častí. Prvá s názvom Efekt snov a tretia, ktorú pomenoval Kolmé riadky, predstavujú rozsiahlejšie lyrické tvary. Možno ich vnímať ako moderné, voľným veršom (autor mu bezvýhradne dôveruje v celej svojej doterajšej tvorbe) písané básnické skladby. Strednú časť, pomenovanú Úlomky, tvorí súbor krátkych, tematicky rôznorodých básní. Obe skladby predstavujú náročné lyrické výpovede, v ktorých analyzuje problematiku ľudskej osamelosti, hľadania lásky a porozumenia, ale aj akejsi stratenosti človeka v nekonečnom čase a priestore. Širokú paletu významov pritom dokáže podať bez nadbytočných slov, pretože dobre ovláda metódu lyrickej skratky, verí v estetický účinok náznaku. Miestami sa dostáva až do polohy akéhosi výrazového minimalizmu, keď do samostatného verša či dokonca strofy vyčlení aj spojku alebo predložku. Nie je to však samoúčelné, lebo pri tom postupuje premyslene, dosahujúc efekt istého dramatizmu. Verše miestami na čitateľa pôsobia ako naliehavé krátke výkriky, a to napriek tomu, že básnik nie je patetický a výkričník je uňho iba celkom zriedkavé interpunkčné znamienko.
Tematicko-motivická paleta v poradí tretej zbierky Prierez tmou je pomerne široká a rozvetvená. Básnik toho do čitateľovej pozornosti ponúka naozaj veľa: od impresívnych záznamov rýchlo unikajúcich okamihov v ľudskom živote a intímnych dimenzií medziľudských vzťahov (najmä lyrického subjektu a ženy) cez usúvzťažňovanie našej prítomnosti s minulosťou, objavovanie archetypálnej podstaty ľudskej existencie až po hľadanie transcendentných súvislostí bytia a vyjadrovanie pocitu malosti a stratenosti v obrovskom, nepredstaviteľnom vesmírnom priestore. Čím viac sa začítavame, tým viac pribúda básní, ktoré v zásade vyjadrujú existenciálnu osamelosť človeka: Kto sme? Kam nás ženie čas? Kam sa strácame? Aký zmysel má naša krátka existencia v nami poznateľnom svete? To sú otázky, ktoré nepriamo, ale naliehavo zaznievajú z Balážovej poézie. Dominujúca existenciálna tematika nachádza vyvrcholenie v predposlednej časti zbierky, ktorá má názov Kozmická akupunktúra a ktorú môžeme vnímať ako lyrický cyklus. V nej sa ľudský život (osud človeka na tejto zemi) konfrontuje s tajuplným bytím vesmíru, jeho mohutných síl, o ktorých úlohách čosi tušíme, ale v skutočnosti o nich nevieme takmer nič. Básnik reflektuje večnú problematiku vzniku či stvorenia sveta, človeka, zrodu a vývinu. Ľudskú – a teda i vlastnú – existenciu chápe ako etapu medzi svetlom a tmou, čiže medzi vedomím bytím a neznámym, a preto i desivým nebytím, ktoré však môže (ale nemusí) znamenať aj nové svetlo. Ide tu o básnické uvažovanie o transcendentných dimenziách, ktoré, samozrejme, nemôže dať jednoznačné odpovede. Jednoduché odpovede, k akým sa niekedy uchyľuje „praktická“ teológia, sú autorovi celkom cudzie. Zbierka je skutočne zaujímavá, ponúka originálne videnie, pútavá je aj samotná fascinácia básnika vesmírnym svetom. Lyrické reflexie Ireneya Baláža o univerzálnych otázkach bytia, ktoré jednotlivca i ľudské spoločenstvo zrejme nikdy neprestanú znepokojovať, pravdepodobne rezonujú v každom kultivovanom percipientovi.
Igor Hochel
